Provozované WEBy:   Totem.cz |  Čítárny |  Český film |  Seaplanet |  Humor/Hry/Flash |  Flash CHAT    Chcete svůj WEB? Napište nám 
Zpět na úvodní stranuISSN 1214-3529
Sobota 27.4.
Jaroslav
Zde se můžeš přihlásit jméno:
heslo:
nové 

 Všechny rubriky 
 Próza
 > Próza
 > Povídky
 > Fejetony
 > Úvahy
 > Pohádky
 > Životní příběhy
 > Cestopisy, reportáže
 
    

   
 
 Napsat do fóra o>
   
  

Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků.
<předchozí v kolekci bezdomovec Anjel smrti Bezdomovia z kolekce lit.
Autor: beljaksen (Občasný) - publikováno 23.4.2007 (01:24:08)
další v kolekci>

Tam, kde končilo voľakedy mesto, boli staré mestské hradby. Prerušované boli už len rôznymi prístavbami. Najdôležitejší bol však dvor, prilepený k mestskému múru, kde boli pohrebné potreby. Dominoval v ňom pohrebný koč. Ten koč ho vždy zaujal, keď prechádzal okolo a v celom okolí nič porovnateľné nevidel, iba krídla strieborných anjelov boli už hodne uletené a čo ďalšie veci, ktoré tam zahŕňali akýsi prelom času. Postupne pozeral na tieto striebristé sklá zliepané v nejakej vitráži a zas iné kované veci tu zas pozlátené rolničky na sane ale bez súvislosti. Veď cez tie sklá prenikal úplne iný lúč svetla ako ten ktorý na druhej strane cesty osvetľoval heslo „Leninskou cestou . . .“. Odporná červená tam vrývala hlbokú stopu do mozgov „Skrčencov“ a títo pozerali na dvorček s pohrebnými potrebami ako na vred na svojej tvári. Ak vôbec nejakú mali. Spomínal si, keď sa Chruščov bil veľkými kukuricami po holej hlave, vykrikoval niečo o „Obilnici sveta“, vtedy ponorený v jarku s teplou, termálnou vodou mal o týchto pohrebných sklíčkach nádherný sen. V ňom ho unášal chladný lúč medzi množstvá – priam bludisko skiel spájané od vitráži akýchsi mnohouholníkov vytvárali na zemi svetlíky striech so vstupnými bránami do neba a všade plno anjelských krídel polámaných v čiernom tuši porozlievanej tmy. Ľudí tam nebolo skoro vôbec vidieť iba tvár azda starej mamy, bola vráskavá a žiarila v akomsi nemladom úžase. Pozrel aj on, kam tak užasnuto hľadí. Nad nebesami bola obloha ako akvárium s vodou pomútenou množstvom čierneho tušu. A tento sa v chuchvalcoch ako v oblakoch valil neusporiadane na všetky strany ako búrkové oblaky, ale ešte trochu inak. No spomedzi tmavých škvŕn vystupovali nejaké konkrétne predmety. Boli to obrovské stroje možno desaťtisíckrát väčšie ako lietadlá. Napríklad videl takú zvláštnu otáčavú vejačku, ktorá sa pomaly otáčala a tak isto obrovské lode so svojimi trupmi chvíľami zaclonili celý výhľad. Ked vrátil späť svoj pohľad, už tam nevidel starú mamu ale modravé svetlo pomedzi sklá vytvorilo mozaiku v sklách a to takú jemnú že slovami ťažko popísať tú krásu. Malo to niečo súvisiace so sieťovinou jej láskavých vrások. Ale v tom teple tam, videl mnoho vecí do minulosti. Ako rýchlo mu napadlko to príjemné ovzdušie, ktoré sa nezlučovalo s velikosťou opisovaného priestoru. A vôbec nevadilo, že sa jedným svetlíkom dostal von spomedzi sklenených výplní a vyletel šmykom dolu zasneženým svahom len tak po nohách. Ked už hodne dlho išiel dolu svahom a nebralo to konca siahol si na chrbát a na ňom sa šúchal ako na saniach. Alebo to bolo puzdro od huslí, čo si stiahol z chrbta ? Ked´ sa na to pozeral po chvíli – pochopil. Ale nezáležalo mu na pravde. Čo ked´ to bolo puzdro z anjelských krídel ? Predsa len sa napokon dostal na koniec svahu. Zastal. Vítali ho dve farby. Biela a červená. Nič iné nevnímal.

Sneh bol biely a všetko bolo biele navôkol. Iba malé ústa, ktoré sa naňho usmievali boli rumelkovočervené. Ako futbalová lopta pri zimných futbalových zápasoch.

Vtedy sa pomrvil vo svojom príjemnom ležovisku na jarku a uvedomil si, aká úžasne príjemne teplá je tá voda. Nič to, že mu bola potom trochu zima. Drkotal zubami pre iné. Ako sa dostával ku hlavnej ceste, cestou domou uvidel, že prichádzajú. Bola ich plná asfaltka.

Autami s opráskanými kabínami. Zapáchajúci nekonečný konvoj. Vycivené vyhladnuté tváre dávali najavo, že táto víťazná armáda už nežrala niekoľko dní. Viezli za autami aj niekoľko bufetov. Opadávala z nich sadra ako čierna farba z tušovej fľaštičky v plástoch. Smrad starého zatuchnutého loja.

Bežal poza záhradky do mesta. Chcel sa čím skôr dostať domov pretože všetci sa tvárili hodne nepriateľsky. Mali v tvári warch – takú aroganciu ako mnohí podnikatelia dnes ked sa rozprávajú so svojimi zamestnancami. Ba priam akoby to boli tí istí ľudia. Iba v smradľavých brigadírkach a uniformách.

           Ked sa dostal do kamenného mestiska prišiel na námestie, musel prejsť cezeň, videl tam hŕstku ľudí ako chcú zastaviť tanky. Aj cez všetok sneh čo videl pred chvíľou, bol horúci augustový podvečer a smrad z tankov bol priam neznesiteľný. Však aký musel byť, ked vyhnať ho nebolo možné za dvaapol desaťročia.

Ľudia na námestí tušili vážnosť situácie, ale cez to všetko sa snažili zastaviť tanky. Otáčali smerovky na mestá a obce a všemožne sa snažili vyhladovaných votrelcov zmiasť.

Prichádzal vysoký muž s prešedivelými vlasmi. Chôdza dávala najavo, že si bol niekde „za rožkom“ dodať odvahy.

Rozpažoval veľké ruky a staval sa pred tanky.

„My vás tu nechceme, chojte domov:“ Stačil to zopakovať trikrát. Tak blízko tankov ešte nevidel stáť človeka ale nemalo trvať dlho a  prvý tank ho „sekerou“ zachytil a začal vťahovať pod seba. Tankisti mali z toho zaiste psinu. Ale jemu začalo byť zle od žalúdka. Ked sa otočil naspäť videl rozplesknutú hlavu po asfalte a stopy pásov od krvi do stratena. A tanky stále išli a išli. Hlava bola blízko neho rozprasknutá a vyzerala trochu ako dyňa ked spadne prezretá na cestu. Belšie čiastočky vyzerali priam ako chutné sústo na augustové odpoludňajšie posedenie – ale červenej farby tam bolo všade dosť pred „ich“ prvomájovými hrozbami. „Skrčenci“ ktorí si „ich“ pozvali, sa spoza záclon dívali, čo sa deje a ako supy  sa vduchu chystali „zlietnuť na mrciny“. Ešte potom, vyše dvadsať rokov spolu s hyenami žrali mäso zo statočných ľudí. A nakoniec sa preobliekli za zajacov a baranov. Videl a počul červených boľševikov ako zakladali firmy. Mali kontá zo S-z-máckych rekreačných chát a preliate peniaze z rozkradnutých podnikov.

 

 

-          Ked prehrmeli kopytá koní okolo kríkov v ktorých boli dvaja chlapci, ich skrytosť sa pomaly stávala nedostatočná. Z tichosti mŕtvenica odplynutých zvukov kopýt strnulosť chlapcov vyznievala stále viac neprirodzená. Ked už videli, že nie je potrebné zotrvávať v skrýši, začali sa obzerať po najbližšom mieste, kam by sa presunuli. A najmä nebadane. S hrôzou si všimli že priamo na ceste sa nevyhnú niekoľkým mŕtvym, možno i umierajúcim zraneným telám ľudí, čo sa nestihli schovať pred prišelcami.

-          Nakoniec si to chlapci zamierili okľukou do blízkeho kostola. Kostol bol otvorený a privítal ich príjemným chladom, ktorý pôsobil ako balzam na ich rozpálené hlavy a telá. Hlavy mali ešte plné hrozných dojmov, ked začuli odkiaľsi z útrob svätyne prekvapujúco mohutný hlas. Div sa im vlasy na hlavách nezježili. Hoci už boli v školskom veku, ešte veru nemuseli také šoky prežívať na jeden raz. A veruže v tých chvíľach to muselo byť na nich ozaj priveľa. Hlas sa ozval na ich adresu a to bez nejakých úvodov; v tom zmysle že či sa patrí rušiť pokoj tohto miesta a v takúto chvíľu prečo nesedia doma. A hlas pokračoval: „Veľa všelijakých ľudí sem v poslednej dobe chodí.“ Vtedy už bolo vidieť aj majiteľa hlasu, ktorý tak nečakane vystrašil už aj tak ustráchaných chlapcov. Bol ním muž, asi tridsať – tridsaťpäťročný. Tvár mal hranatú, počernú, ktorá by pristala bankovému úradníkovi alebo dílerovi s jarmočnými disneyovkovými knižkami. Jeho postavu zakrývalo rúcho. Aj tak sa črtala jeho nevysoká postava ako pevná, atletická.

-          Pokračoval, nezmeniac ani kontrapunkt, ani tón: „Tí ľudia, všetci, čo sem vchádzajú, mali by odumrieť vonkajšiemu svetu, vonkajšiemu životu. Iba ked nebudete jestvovať pre tento svet s jeho hlúpymi problémami a výmyslami, budete hodní vnímať a chovať v sebe úctu voči tomuto miestu. Až po tom, ked pre vás nebudú jestvovať všelijaké lákadlá, do ktorých sa aj vo vašom veku rútite, až potom. Lenže všetci, čo poslednú dobu takto náhle sem vojdú, potrebujú niečo iné. Nie to, čo by mali hľadať. Boli tu raz za mnou nedávno takí dvaja. Boli statní, takí, čo by mali prácou zveľaďovať túto zem. Oni si však prišli odo mňa, na tomto mieste pýtať almužnu. No videl to kedy svet ? Ja im na to: Chlapi, nemôžem vám pomôcť, pretože nemám možnosť dávať peniaze každému, kto sa tu pristavil. Lenže oni na mňa vyšli svojím, možno aj s nádychom alkoholu sfarbeným dychom, úporne žiadostivým hlasom žobroniac stále svoje. Aj sumu mi naznačili. Len malú sumičku. A aj stále znižovali. Naozaj povedali, že iba na cestu. Lenže, ľudia, to nie je riešenie, že máme dávať druhým. Ked cíti niekto, že má dávať, nech dá . . . stará mama nech dá svojim vnukom, má komu dávať. Máme dávať štátu dane, čo komu patrí, to máme dať ! A potom vieme že takí, čo naozaj nič nemajú, neprídu za nami. Lebo sa hanbia. Tak sa vedia uskromniť. No načo títo potom stále chodia ! Potom tu a tam  počujeme medzi sebou, že boli v tom meste, v tom mestečku, v tamtej dedine. Možno nie sú to tí istí, ale záleží na tom ? Veď človek by mal, hlavne v tejto dobe, pracovať a venovať sa duchovným veciam. Že nemá kde pracovať ? Veď pozrite sa na mňa. Tam ma volajú príďte, ale môžem, ked mám tu rubáš, tu krst, tu pohreb . . . Večer chodím spávať so sliepkami a nestihnem sa starať o naše taľafatky, ktoré píšu a vydávajú na obdiv všelijaké noviny. Že niekto je už rozvedený toľkokrát a že niekto je slávny ,ale berie tie – tie oné tuším drogy sa tomu hovorí. Ked niekto žije statočne, o tom sa nenapíše ani riadok. Preto žime tak, ako nám hovorí cirkev. Veď nevravím že nemáme právo na radosť, na radosti tohto sveta, ale podľa . . .“ Chlapci chvíľami vnímali, čo im mladý kňaz rozpráva. Niekedy, ked zvýšil rozohnene hlas, triaška, ktorá len skryte doznievala, rozkmitala ich útle pliecka. Dalo sa čakať, že sa už, už rozfikajú. Jeden z nich, blond´áčik, pozeral svojimi veľkými, nevinnými očami na muža pred sebou, ktorý neustávajúc v rozprávaní, priblížil sa celkom ku nim. Teraz by už mohol nezúčastnený pozorovateľ povedať, že učiteľ učí svojich žiakov poznaniu života, viery a svetonázoru. Druhý chlapček s tmavšími vlasmi, bol aj tmavšej pleti. Výraz tváre mal poznačený úporným snažením vyrovnať sa s videným. Ešte by veľmi potreboval v tejto chvíli otcovu alebo matkinu náruč, aby ho ochránila pred realitou a chvíľu mu dala pocit istoty a zabudnutia. Aby na chvíľu zotrel spred vnútorného zraku hlboko vypálenú stopu umierajúcich ľudí. Aby nemusel vidieť oči vrahov, ktorí v mene svojich záujmov zabijú a myslia si pritom, že v mene nejakej, (a to akejkoľvek, vzrušenej)  myšlienky majú nárok siahnuť na práva a dokonca na zdravie i život druhého človeka. Ak sa chlapec učí dávať na takýto spôsob komunikácie – „oko za oko, zub za zub“ a ešte horšej, potom k nemu aj poučné slová kňaza, ktoré namiesto posvätného ticha, miesto pokoja a mieru, ktorý chrámu pripisoval, ešte viac vybičuje jeho rozrušenú dušu. A chvíľami, banujúc, že s druhom vôbec sem vošiel, pomýšľa na rýchly ústup. Ale mladý muž v rúchu nepovažuje svoju reč za skončenú. Teraz má vhodnú chvíľu a objekty na to, aby v danej hektickej dobe mohol pretvárať svet k lepšiemu,

-          Pokračujúc slovami: „Treba sa držať hesla – dať bohu, čo je božie a cisárovi, čo je cisárovo -, ktoré je treba vždy, v každej dobe, premietnuť do súčasných pomerov. To značí aj pre vás, chlapci, veľké poučenie a nezaradujte sa medzi tých, ktorí sem vstúpia nepovolaní. Aj teraz ste tak učinili, ale z tejto situácie si zoberte ponaučenie. Ja som presvedčený, že k vám nehovorím zbytočne. Človek nemá rásť ako kôl v plote, ale ako som vám rozprával o sebe, treba žiť tu pre úžitok druhých. A pozerať sa hlavne na to, aby sme dávali komu čo patrí. Potom funguje aj vo vláde všetko tak ako je to pre štát osožné, a každému sa dostane čo treba. Vravia, že na tomto mieste by sa nemalo hovoriť o politike, ale všetko navzájom zapadá do jedného celku a nakoniec súvislosti sa odrazia tu. Vám nepomôže nijaký psychológ, ani psychiater, ale len viera. A nikdy nesmiete zabudnúť na to, že statočnou prácou sa zarad´ujete medzi ľudí, ktorých spoločnosť potrebuje. Tým sa stávate milými aj v očiach nás – cirkvi. Hlavne si ale uvedomte, čo zdôrazňujem, že treba zakaždým dať komu čo patrí, teda dane musia ísť štátu, tak isto aj práce pre prospech obci a radosť z toho, že raz môžete zapĺňať rady vo vojsku, - to, čo by vlastne malo byť aj vaším cieľom. Je krásne spomínať na časy, ked´ sme sa v stredy schádzali na školení mužstva, kde sme si preberali poslanie vojaka, jeho prvoradé postavenie a ciele. Treba kopijou, ako svätý Juraj, preraziť krk drakovi. Treba však aj do stavu vojenského vstupovať s radosťou, pretože tam môžete byť na prospech vlasti a ľudí viac, ako kdekoľvek inde.“ 

-          Tmavovlasý chlapec si znovu premietol s hrôzou zážitky, ktoré s kamarátom prežíval pred chvíľou. Ako sa prví vojaci prechádzajúci ulicou smiali, ako utekajú pred nimi. Bol to drsný, nemilosrdný smiech. Pod ich kanadami ostávali skryté stopy chlapčenských snov. Možno iba skryte, ked´ prvýkrát obliekli uniformy, niektorí z nich zbadali, že majú „smietku v oku“. Ale to rýchlo vystriedalo súperenie v sebapresadzovaní a nakoniec v prejavoch hrdosti a nekompromisnosti. Ten nános ako aj pach spotených nôh a koní okrem smrti rozsievali okolo seba. Pomyslel si, že takto cítiť pach smrti. Ale áno, smrť naozaj cítiť, lenže ako definovať jej skutočný pach. Skôr si vie predstaviť obrovský strach o život, strach pred ňou. Pred smrťou utekali s blond´áčikom do najbližších kríkov zaprášených a napáchnutých poslednými udalosťami. Boli nemými svedkami a nemohli ich vyvážiť ani nasledujúce doby, ked možno postavia na pamiatku udalostí honosivé pamätníky – tam nieto víťazov. Kedy vymaže čas z duší utekajúcich chlapcov otrasné poznanie, poznanie osudných chýb dospelých. Ešteže im má kto včas povedať, že sa musia poučiť, a naučiť sa prijímať a dávať. Chlapček vedel už o tom svoje, ale bol pre dospelých lákadlom ako nepopísaný list papiera, aby doňho vkladali svoje interpretácie nutností pre život „najpotrebnejších“. Túžil zobrať udicu a siete a ísť k neďalekej riečke s kamarátom chytať ryby. Túžil po výskote ktorý tam počul ked´ sa bláznivo rozjasaní vrhajú ku vode a s vykasanými nohavicami špliechajú studenú čerstvú vodu na seba. Figu ich zaujímajú dane tejto vláde, ich zaujíma život, ale takto ? Pozeral sa na zaslinené kútiky mladého kňaza, ako sa v nich stálym rozprávaním namnožili malé uzlíky peny. Ústa chodili, hovorením celé boli v pohybe. Pena v kútikoch bola biela a bola zaujímavejšia ako zvuky hlasu stále silnejúceho a zbytočne velebného, ktorý sa mu už nedarilo dešifrovať ako plynulú reč. Pomaly sa upokojoval a jeho vnútro zaplavoval hladiaci pokoj, tíšiac rany posledných chvíľ a

-          Unášajúci jeho vnútorný svet kdesi na postať vedomia, kde si sadol ako malinká bytosť k príboju tíšiacich vĺn. Navonok to ale vyzeralo ako by podriemkaval. Druhý chlapec pomýšľal na najlepší spôsob úniku. A povšimnúc si rozpoloženie kamaráta, vysvetlil si ho po svojom. So šibalskou iskrou, ktorá sa mu znezrady zjavila v oku mu pošepol: „Zmiznime ! . . . “ 

 

-2-

Slabý neidentifikovateľný zvuk ma prinútil otvoriť oči. Išlo to veľmi ťažko. Strašne sa mi točila hlava a obraz, ktorý sa mi naskytol, sa nevmestil do môjho mozgu. Nevedel som zastaviť mihotanie očí a ani som sa o to nemohol pokúsiť pre ohromnú bolesť uprostred čela. Tá vystreľovala zakaždým, čo som sa snažil sústrediť roztekané oči. Nič to ale nemenilo na nepochopiteľnosti toho, čo vyvstávalo pred mojím zrakom. Ku mne viedli laná organických žíl, ako keby som držal hrtany kozliat v jednom momente donaha vypreparované, tieto však rôznym smerom viedli k objektom ktoré sa pohybovali po lúke. Boli malé, a skoro menšie ako kriketová loptička.   . . .   Boli to oči. Množstvo očí. Ja som ich držal za tie laná, hrtany a oni sa rozličným smerom pohybovali. Doľava – doprava, dopredu – dozadu. Lietadlo, podľa ktorého revu sa tie oči pásli, mi začalo pripadať ako práškovacie. Ješitné koruny topoľov ožili rozviatymi tvárami a poodhalili ústia – komínov – obrovských, minimálne tristometrových. Ako tam za očami, topoľmi – tvárami čneli, vietor, ktorý tváram väčšinou pridával tvar pofukoval nad komínmi ako nad hrdlami fliaš. Už ma trochu menej bolelo čelo, aj ked´ som sa len pomaly približoval pasúc tie nešťastné oči ku komínom, zapáčilo sa mi, ako ich vietor rozozvučieval, práve takým tónom, aby mi nezdvihlo žalúdok. Bolo to veľmi zábavné, nakoniec. Už – už mi išlo zdvihnúť žalúdok, už ma išlo napnúť, a v tej chvíli hlboký organový zvuk zaznel z hrdla komína. Boli to bizarné zvuky, napokon skoro všetko tu bolo bizarné. Skutočná tu bola vari iba moja bolesť a nauzea ktoré ma vytrhli zo spánku. Už mi veľmi stekala z tých lán – hrtanov krv po zápästí a šteklila ma, tak som si spakruky otieral o stehná, stále držiac tie oči nablízku. Komíny mi už za tváriacimi sa topoľmi pripadali ako mnohostehenná bytosť ženského rodu, ale zaujalo ma ako rýchlo sa vám strácalo svetlo. Veď slniečko som vôbec nevidel. A už som ho zrejme ani v tú dobu nemal uvidieť, pretože temrava razom vystriedala svetlo a všetko nadobudlo akési tvrdšie, modrastosivé kontúry. Úplne nevdojak, akurát len v momente fyzickej úľavy som mohol vnímať to prostredie ktoré strácalo nereálne prvky a bez viditeľného prechodu tam stála reálna krajina – prímestská krajina, ktorej by sa dalo povedať aj periféria mesta. V drepe a v predpažení som už nevidel a nedržal pasúce sa oči – (aspoň, že to! ), ale namiesto toho lúka nebola len obyčajnou lúkou, ale staré zarastené smetisko. Medzi ním a spomínanými továrenskými komínmi sa čneli koruny topoľov, ale možno mi to uniklo na prvý pohľad nenápadné, tiež zarastené rôzne vraky a konštrukcie, medzi ktorými okrem topoľov rástli hraby aj vŕby a jelše. Pomaly sa približujúc k spomínanému stromoviu som si uvedomil, že mi vetrík urobil dobre a že som sa vlastne postupne prebral z akéhosi opojenia, ktoré mi v nijakom prípade nemohla spôsobiť kola ani hamburgery. Vedel som, že tá ženská mi prinesie nešťastie a ani som si ju nepripúšťal blízko. Musel som sa niečoho nadýchať, alebo čo.

Obzrel som sa, či tú ženskú z minulého večera nevidím. Nič. Teraz ma napadlo, že som mal na začiatku tých  1000 doláčov. Malo mi z nich niečo ostať. Vo vreckách som nemal však nič. Ani len kúsok toaletného papiera, ktorý tak zanovito nosievam pri sebe, hoci koľkokrát nemám nič iné u seba. Ale toaleťák jej nebude k ničomu aspoň že som sa utvrdil v tom, že to bola „chmátačka“. A aké ponuky mi dávala – vraj „teplý nocľah“. Asi mi už mäkne mozog, ked si také somráčky pripúšťam do svojej blízkosti. Ako som sa v tých neblahých myšlienkach približoval ku stromom, uvedomil som si, že ma prestáva trápiť žalúdok a naopak bolesť a napínanie vystrieda škŕkanie a pocit hladu. A to sú tie milé pozornosti našej mamky prírody, ked si hladný vtedy akonáhle nič nemáš vložiť do úst. No na toto som už privykol. Je to častejšie ako prejedanie sa. Ale s tým rozdielom že tí čo sa prejedajú, majú ten správny regulačný mechanizmus. Aj jediný raz ked´ ho vyskúšate, prídete na to, že nevyužívať ho znamená ochudobňovať sa o všetky danosti vylučovacej sústavy. A niektorí ľudia toho navylučujú. Len ked´ teraz musím v tomto tiež ľudmi odloženom svete nájsť niečo k jedlu, pitiu a na spanie. Vlastne sa máme čo navzájom učiť, pretože ich prioritami sú teplé miesta mastné podbradky, a našimi prioritami je najesť sa z ničoho, vyspať sa nikde a nebyť nikým a hlavne nikým nesledovaný. Sú aj takí, ktorým spôsobujeme priam bolestnú túžbu poľovať na nás ako na zvieratá, ako na škodnú. Mám z toho zmiešané pocity na jednej strane im to aj uznám, pretože čo už môžem od nich očakávať, ked´ sa zahľadia na jedného z nás svojim „krátkozrakým pohľadom“ a snažia sa tú špinu, zažratú obísť, predísť, alebo podísť. Lumpenproletariát. Napadlo ma to ľahínajúc si do nejakej veľkej práčky. Teraz čo nájsť na jedenie. Čím viac som na to myslel, tým som mal väčší hlad. No čakala ma ešte dlhá cesta naspäť ku smetiakom. Tí tam toho vždy toľko navyhadzujú . . . Ale zvyčajne ma predbehnú iní, a psy a mačky. Chvíľu si oddýchnem v tejto haraburde. Tá halucinácia, či čo to bolo ma načisto vyčerpala. Ale, dá sa. Ked´ si moje nohy zvykli na zúžený priestor a akotak som nadobudol pohodlie v novej polohe, začalo to znovu. Ale či to bolo naozaj to, čo pred chvíľou ? Na modročiernej oblohe sa pomaly šinulo telo akejsi vzducholode. A čo sa dialo nado mnou sa zároveň dialo aj so mnou. Ten trup lietajúcej mašiny bol súčasťou mojich nervov. Cítil som odrazu vznášanie napätie, ako keby som bol zacviknutý medzi dvoma ostnatými drátmi. Cítil som aj moc nad tým všetkým, nad čím som sa vznášal. Božskú moc a prežíval som začiatok i koniec svoj i vekov. Rodil som sa v miliardách najelementárnejších jednotiek a spájal som sa v obrovských prázdnych priestoroch. Cítil som obrovský krik a vstával som medzi obrovským davom takých istých ako ja. Lenže nemohol som vstať, pretože na jednom, jedinom kúsočku zo mňa ležala biela plátená prikrývka. Už nastal všeobecný šum okolo mňa a ja s revom a krikom som sa predieral ku svetlu. Znovu som prekonal „Hnedý príchod, ku hnedým veľkým tváram“.

„Och ako je ďaleko ku kontajnerom“.

Ked´ som vyberal celkom peknú „Cigánsku pečeň“ a odohnal roje mäsiarok – múch čo sa vznášali okolo chutného sústa, ani nezavoňajúc sladkastý

 

 

                                                                                                                                                                                                                                                 

 

 

To bola tvár ! . . Zrazu sa objavila pri svetle neónových lámp. Ale čo to ? Strašne mu pripomínala jeho nebohého otca. Teda jeho tvár. Zľakol sa, bol na konci „tej chodby“. Všetka jeho energia bola sústredená na plameň „onej sviečky“. Mŕtvolná tvár plápolala na skle svojím odrazom. Akoby ho volala: „A pod´, za mnou!“ Úplne iné bolo modré osvetlenie. A úplne iné zas bolo osvetlenie zelenkasté. Informácie prenikali k nemu zásadne z jeho vlastnej vôle. Ani zamak sa nemienil podriadiť ilúziám. Ani tejto. Jeho obrazotvornosť bola hotová. Hlasy neprichádzali. Ani tak ako kedysi. Vtedy, no aj v súčasnosti mal výčitky svedomia. „Nepleťte sa do týchto vecí“ – hovoril im. Ale oni boli „zásadoví“ a chceli aby ho policajt zložil a ťahal „ako psa“. Vravel, že nastal čas pravdy. „Policajt ma nemôže zložiť ani zastaviť.“ „Tento človek je svojím väzňom“. „Nechcem mu nič urobiť ale on chce dokázať, že má úradnú moc“. . hovoril a nie a nie odstrániť tie kryhy z hlavy. Obstali ho v tých kryhách iné bytosti. Boli úplne iného skupenstva inkoherentné a v inom rozmere. Ale iné začali byť aj tie sklá na stanici. Avšak z reproduktorov sa ozývali hlasy, no boli v jeho hlave zároveň. Nebolo to neviem čo, pomohlo mu to zmiznúť. Počul aj „jeho hlas“. Ako od Shakespeara zneli jeho slová. Verše sa rinuli jeden po druhom. Znezrady pred ním vyvstávalo kráľovstvo dánske. V čierňavách mora, ked zhliadol ostrov a na ňom pevnosť, vedel; sťa stroskotanec bol vysilený a skúšal vstať na nohách vratkých. Tvár mu osinela, dych sipľavý, všetko čo boli komunisti >>rozkradnuté<<. . .

Akoby rozprával iným jazykom. Pevnosť, hrad pripomína to rozovretú dlaň, s poloskrčenými prstami smerujúcimi k oblohe. To boli zrejme bašty.

Už bol na súši. Matka stále váľala sudy s pivom. Bola rozhnevaná a hnev jej dodával silu. Nevedel teraz, či sa môže, alebo či sa má pozrieť k nohám.

Policajt tam však nebol. Zablikotal len jeden plamienok. To pre začiatok. Aby sa vzápätí otvorilo peklo. Roztvorilo sa a hukot jeho plameňov ho vťahoval dovnútra. Ešte ked zdvihol hlavu, videl, že naváľala celú pevnosť sudov. Dolu však nepozrúc prekročil prah zeme a odchádzal v tichu neobzrúc sa späť. Žiť a či byť a vari nebyť ale každopádne ujsť odtiaľ aj zo seba samého. „Čas pokoja a mieru nás ľudí dobrej vôle aj v tento deň.“ Nepamätal že si objednal budenie. „Čao, čo si dostal ?“ „Nič !“

Cítil ako ho opantáva ranný pesimizmus a tak sa pozdravil „príjemný dobrý večer páni poľnohospodári.“ Dotácie v súvislosti nášho vstupu do únie, predsedovia poľnohospodárskej komory; aby ste nemuseli počúvať iba mňa zapnite si internet na stránke . . . v čase od 900  - 1000  hodine tam nájdete svoj mail v reálnom čase. Budete prekvapení odosielateľom.

Naozaj človek hospodáriaci na pôde je možné aby prežil ? Ako to môže dopadnúť, ked v poslednom čase poľnohospodári a politici doposiaľ dotácie do poľnohospodárstva vracajú v cenách tovarov. Vo vzťahu so vstupom do únie . . . Vracajú a sedemsto dolárov je tými najväčšími. Po vstupe do únie sme prerokovali a príjemne „vám prajem takú otázku“. „Zakladám malú firmu a videl som ich  >>pozadie<<  čo robili pred revolúciou ?  „Mladým ľudom, bývalí komunisti vymývajú mozgy.“ „Ćestný človek sa tam nedostane“ „Zakladanie firiem by sa spriamočiarilo Hamlet môj ?“

Ale prečo ten hlas znie sieňou kráľovskou ? Tu rytier ponorený do chladu, hľadá utíšenie ohňa v mojej duši.

Bol   istý že tie zväzky neboli v archíve. Ten človek ležal v káve a ostatní boli na ceste do Moskvy. V Rakúsku sa šľachtické tituly zrušili, ale barón Norbecku sa nechal tak oslovovať. Žil utidemu tým životom. Pracovala preňho od čias ked bol ešte dieťa. V priebehu dvanásť hodín s ním od smrti niekto manipuloval. Farmári, ale aj iní poľnohospodári Hamleta v tej chvíli nezaujímali. Dotácie síce nebrali ale pán štátny tajomník vo filme vracal na dotácie. Vravel „Sú aj v tejto chvíli, na regionálnych pracoviskách aj rezortoch ministerstva“. „Niekedy chceme zachovať na dedinách prácu pre ľudí ale v roku 2003 to bolo účelové a falošné. Prvý aký-taký prínos, bude sa na nás 15% podnikateľov hnevať, ale vo všeobecnosti s týmto pravidlom súhlasíme,“ Vyvalila oči a vravela, aby po pestúnskych rokoch ako sa im žije dnes ?

Krásne dubové listy skrývali aj ostatné bytosti a okrem nej zahaľovali na svätého jána noc aj všetky rozprávkové bytosti pod svojím rúchom. Tento sen ide o rozvoj vidieka že multifunkčné obdobie a v súčasnej dobe ako bude vyzerať dovoz ? Panova flauta znela pomedzi lúče mesiaca a tú noc svätojánsku Diana odvádzala všetky k jazeru. Dúfala len, že tam nenašli ani matku ako sa hnevá pri nakopenej kope sudov, ale v tom istom smere, ani pri výrobe kapusty a ovocia a štátoch únie sa neuvoľňoval ani lacný dovoz. Všetky zvieratká majú vo svojej „nemej tvári“ výraz nejakej tajomnej minulosti a v prírode ich ochraňuje čosi, čo mi už máme otupené. Ale oni to vnášajú do svojej blízkosti a väčšina ľudí v tom vidí akúsi polobožskú a poloľudskú prítomnosť.

Keby teda zviera nebolo vystrašené, alebo na úteku, mohli by ľudia v blízkosti vycítiť jeho skutočné kvality výbornú neverbálnu komunikáciu. Ale naučia sa tomu niekedy ? On ked´ musel roky cibriť svoj inštinkt, vypestoval si v toto smere skoro telepatické schopnosti. Ale v styku s ľuďmi mu to samozrejme nefungovalo a ich otupenosť bola o to väčšia o čo viac informácií boli nútení zároveň vnímať. Tak sa často stávalo, že podliehali sluchovému, zrakovému a hmatovému, no často čuchovému a chuťovému efektu skôr, ako sa zhodli vybrať si a zamerať sa iba na ten podstatný. Tým pádom ich reakcie boli neadekvátne správali sa zmätene a vo svojom okolí pôsobili groteskne. Tým pádom nadobúdali zmätený výraz a nekoordinované pohyby. Boli väčšinou ohlušení zvukovým a zrakovým efektom reklamy ale aj časté vysielanie rádiových vĺn prinášalo do ich mozgov vibrácie ktoré ich dezorientovali a nútili pri rozhovore zvyšovať decibely svojho hlasu. Ale napokon čo mali v tom čase robiť ? Veď im tak isto išlo o život. Alebo sa tvárili že to čo robia je životne dôležité ale také je vlastne všetko, aj správanie sa zvierat aj správanie sa stromov – rastlín v ročnom období všeobecne. Ale oni si týchto „spoločníkov“ už dávno prestali všímať aj svoju spolupatričnosť s prírodou ako takou. Boli vystresovaní z toho ako by prežili v lone prírody bez štandardných vecí ktorými sa obklopovali ale bez ktorých si už nevedeli svoj život predstaviť, práve to si uvedomoval, ked prichádzal na lúku a všetky zvuky z tlampačov sa v úctivej vzdialenosti pokorili zvukom prírody, teda prirodzeným zvukom. Charakteristické bolo len to „znečisťovanie“ prírodných zvukov mestskými zvukmi v takej blízkej podobe. Ale nijako to neprekážalo ani vtákom v ich speve ani stromom v šumení listov. Nevadilo to ani tráve čo v trsoch a miestami poľahnutá prezrádzala prítomnosť stôp. Tie ho napokon doviedli k starému paplónu, ktorý pod šírym nebom tvoril posteľ niekomu takému ako bol on sám. A pri stanici už kryhy a tlak v ušiach ako pod vodou – necítil. Vyrovnávať, vyrovnávať, až nie je žiadna bolesť v ušiach. Ako sa správne používajú plutvy. Má aj neplavec ako aj plavec šrovplovanie v krvi. Koraly a koralové rybky ostávajú pre dom.

A napokon nestačilo len to, ale aj paplón, ktorý ležal na tráve bol zmoknutý.

Keby bol vedel, že tie kryhy sú inteligentné a bytostne spriaznené, bol by si vynašiel iný spôsob levitácie – nie pod paplónom. Ale zvyk je železná košeľa.

Pomaly odpadával svah ku koľajniciam a tráva na ňom sa šúverila ako starenine ústa. Vyletel mu pohľad na oblohu a pýta sa sám seba, že či aj tu ho budú hľadať. Prebehlo mu mysľou ako mnohokrát uvažoval o strachu pred policajtmi – teda pred ich praktikami; nešlo o to, že by ho chytili. Ale vlastne on svojou podstatou sa priečil zákonu. Zákon ten ostal v teoretickej rovine a tam kde si žiadalo žiť, tam už sa ozývala „džungľa“. Bola to „džungľa“ vzťahov a potrieb, nik to nemal ľahké, to chápal. S ním však svet nezaobchádzal v rukavičkách.

Tento vnútorný monológ často absolvoval a v samote sa utvrdzoval o správnosti svojho konania. Aj vtedy, ked´ videl slobodnú oblohu, nespútané diaľavy vedel si spomenúť na clivotu v svojej duši, ked´ myšlienka zaletela do čias ktoré sa vyznačovali spolupatričnosťou a vzťahom k blízkej osobe, ktorá však bola v skutočnosti iba ilúziou. Tak sa to stávalo pri takých a podobných okolnostiach a máločo ho vedelo vtedy rozveseliť. Ba ľudia si možno vraveli „aké nádherné počasie“ veď áno – nebola treskúca zima ani lejak, čo tam však po tom ked´ sa sloboda platila najvyššou daňou; zdravím a životom.

Priam ho vystrašilo, presvitajúce slnko pomedzi konáre stromov, ktoré so sebou prinášalo krik akoby zvláštni vtáci sa klovali z vajec. Praskot čohosi a nič nevidiac; prechádzali mu zimomriavky po chrbte; „ sa priblížil k zvukom a pomaly začal chápať. Prísť domov, pochopiť obyčajné veci, no pochopiť ako poliať hroby po rodine, po rovine obloha zbrunátnela, vrátia si svoje – medzi dvoma – tretí; telá. Bil ju po hlave. Obidvaja boli náramne ufúľaní a tváre mali namodralé. Už nebolo vidieť omrzlinami popraskanú kožu, bola skôr ako korytnačí pancier. Tak už si seba korili, dobýjali – snáď srdcia. Blízko k sebe znenazdajky. Aj o konci sveta „krajina tají“, ale súkromná jeho modlitba vtedy ukončila že ešte stále bol „obraz nad rámom“. Pamäť mu čas doničil. Iba sa nezúčastnene díval a svoje miesto považoval za pozorovateľňu. Nečakane zbadal že sú aj hviezdy – satelity bez programov. „Je to možné, že ešte stále je tam a bije ju .“ Niečo zo seba zrejme pri tom bití dostával von. Ked toto surové divadlo vzápätí skončilo, bolo v jeho pamäti málo ukotvené a len ležiace telo bolo svedkom predošlej udalosti. Vtedy zbadal aj jeho. Priblížil sa pomaly k nemu. Už po ceste si premyslel čím začne. Že či videl tam „toho vojaka“ čo bil nejakú. „Aha veď tamto leží. Vravel  že nevidel nič, a kde išiel ten vojak ? Bohvie asi bol „ožratý“. On že ju nepozná. Ale, že ju tam nechá, nejde sa do toho starieť. Tu má svoje miesto – a dokonca niečo tu aj má. Ako ho pozoroval, vedel, že sa tam niečoho bál. Bolo isté, že tú ženu nezbil nejako ináč ako inokedy, preto sa neponáhľal pozerať či žije ked´ ostala tak ticho ležať.

Začal mu rozprávať, že iba nedávno sa vrátil z lochu. Nebolo to nič hrozné, pretože bola zima a on chcel spať aspoň v zime pod strechou. „Vieš je to jednoduche, stačí potiahnuť dáke nohavice zo šnúry.“ Chcel mu povedať že musí počítať aj s tým, že za „kátrom“ nemôže nič vypiť a nemôže ani slobodne dýchať, ale ked´ si spomenul na jeho avantúru s tou ženskou iba mávol rukou.

Priblížil sa k paplónu a rýchlo si všimol, že sa podozrivo vydúva. On siahol pod staroružovú farbu nejasných tvarov a vyčaril zrazu nejakú fľašku. Jeho úsmev sa podobal na úsmev dílera ktorý ponúka kľúčiky od novučičkého auta.

Dal im privoňať . . . Odporné. Striaslo ho a aj naplo. „ . . . No pi !!“ „Napi sa !!! „Veď viem že toto zháňaš.“ „Neboj sa neoslepneš“.

Zapchal si nos a žieravú tekutinu dostal do pažeráka. Odtiaľ sa horúco prelievala hlbšie a hlbšie do žalúdka. Podotknúť musel, že to pije nalačno. „Aspoň ti to lepšie vojde do žíl.“

„Ale s tým sa umývajú okná !“

„Okná alebo dvere, všetko jedno, hlavne, že sa to dá >>chlastať << “, so smiechom sa zadúšal ten a vycieral pri tom obrovské zubiská. Vyzeral ako satyr. Ale chýbalo mu niečo, kopýtko alebo chvost. Pomaly ho začalo oblievať teplo. Ako keby vstúpil do horúcej vody. Zvnútra však vyžarovalo teplo intenzívnejšie a bolo ako pulzujúca hviezda. Aj lúka sa farebne vôkol rozžiarila akoby farby ostali jasnejšie a kontrastnejšie. Malé kvietky tvorili v zelenej tráve skoro fluoreskujúce škvrny, ktoré spolu vytvárali akýsi úžasný perzský koberec. Stromy vôkol sa pomaly nenápadne rozostúpili a celá lúka sa zrazu naklonila ako nedozierna planina na ktorej vyvstal on ako nejaký Ódin s úsmevom lemovaným krídelkami na prilbe. Mimochodom všetko jedno, že to boli lemy nejakej ušianky, tam nadobúdali veci úplne iné súvislosti.

Prichádzala pomaly (zrejme po bitke precitla iba pred chvíľou). Jemu sa zdalo však, že to je niečo dôverne známe, preňho nevyhnutné poznanie, snáď je to už vlastná smrť, ktorá v sláve Ódina neporušená prichádza, aby si ho odviedla pre všetky najmä posledné neprávosti s policajtmi sa mu zdali akoby symbolické. Ako keby bol tŕňom v päte a nemohol nijako uhnúť z centra pozornosti týchto obmedzencov. Asi sa musel zmieriť so svojím koncom. Taká nečakaná zmena. Z príjemnej eufórie do úplnej depresie. Ale to sa už približovala so smrteľným sipľavým dychom. Kácajúcim krokom akoby dávala najavo bizarnú grotesknosť situácie. Smrť prichádzala neodvratne pomaly a s jej príchodom zhasínali aj farby v krajine, ktorú vnímal už len úkosom. Takmer všetku svoju pozornosť ho nútila nasmerovať na seba a na svoj hrozivý výzor. Apokalyptický okamih ešte umocňoval aj on tým, že stelesňoval všetko pokušenie posledných chvíľ.

         To, čo bolo pred okamihom znečisteným paplónom, vlastne svoju podstatu vyjavilo s jej príchodom. Nikdy by nerátal s tým, že v takom „humuse“ sa nachádzalo všetko bohatstvo sveta. Aspoň v tomto okamihu sa mu to tak javilo. Okrem zlatého lesku, ktorý odtiaľ vychádzal, sa pod jeho pekelným úškrnom skrývali všetky úžasné lákadlá. Po nich celý život smädno bažil; už ich mal zrazu na dosah ruky. Bol to jeho splnený sen. Práve tak splnený ako zatratený. Stratený život. Kútikom oka stále pozeral na tie kúzelné veci, kvôli ktorým sa oplatilo vrátiť a žiť. To všetko práve v tú chvíľu bolo nemožné. Centrum všetkého tvorila ona ako sa kvíliac približovala, za ňou stromy strácali svoj poctivý pôvod a v nedoziernej planine vyvstávali len ako šibenice a koly s kolesami, kde mali úbožiaci smradľavými ranami a s lanami uviazané polámané hnáty – azda preto, aby krkavce a iná odporná háveď, ktorá sa tam zlietala, nepoodnášala všetky sústa naraz. Obloha sa strácala v kovovošedom opare, ktorý tieto výjavy umocňoval. Už videl aj jej zimničnú bledosť tá ako ľad sublimovala a vôkol zrážala parou všetko životné teplo. Opar sa menil na kŕdeľ. Kŕdeľ krkavcov, ktoré mal vzápätí vystriedať stále hustejší a hrozivejší. Už to nebol kŕdeľ ale roj; príšerné lietajúce netvory sa blížili ponad vyprahnutú pláň s nedoziernymi popravišťami vôkol. Vrhali sa na odhnívajúcich obesencov. Zavše mali hlavu vtáka ale niekedy to bol obrovský hmyz – chrúst alebo modlivka, niekedy zas kobylka.

Rojenie z oblohy sa šírilo ako búrkové mračná. Vše zatemnilo všetok jas a slnko sa celkom strácalo. Tiene sa predĺžili a na popraviskách temne zažiarili akési ohne. Okolo nich tancovali zástupy kostlivcov svoj večný tanec triumfu. Chválili ním triumf smrti a pripravovali jej cestu. Za ňou sa pomaly z diaľav dvíhali obrovské siluety. Počul chrapľavý krik smrteľníkov. Po čase mu došlo že sa to vydiera z jeho útrob.

Už bolo vidieť čo sa skrývalo za prvou siluetou. Ale ona sa približovala tak neodvratne, že mu prichodili na um obrazy z detstva. Za tou siluetou sa skrýval skutočne prvý jazdec hrôzy. Kosti mal na tvári v hrozivom tiku v belavom svite ktoré ako príšerný kaňon brázdili krajinu jeho tváre a modrastý svit akoby mesačný predznačoval kovový lesk sadističnosti jeho surových očí. Príšerne ovisnutá sánka napokon poukazovala na pôvod u škandinávskych trollov.

Dvíhal sa druhý, tretí, . . . Napokon až šiesty. Ale to už bola tak blízko, že mu nič nevadilo . . . Humor bol zrazu v tom, že sa mu akoby razom vracalo reálne videnie a stále častejšie sa mu mihla pred zrakom jej sinavá opuchnutá tvár notorickej alkoholičky. Ani neuvažujúc o svojej nezávideniahodnej situácii, dal si záležať na tom, aby udržal pohromade svoj žalúdok. Nebolo to pitie neviemaké ale tá opica z neho. A „opicou“ bola aj tá ženská. No takto hrozne prepiť svoju podobu – to bola teda robota.

 

Tri razy padol. Tri razy vstal a oprášil sa. Odchádzal pomedzi stromy. Na stanici ho už čakalo prekvapenie. Nijakí policajti. Ba v tej chvíli nijakí ľudia. A to už bolo čo povedať. Zrazu mal po dlhej chvíli dobrý pocit. Pretože nielen prežitú vlastnú smrť ale aj vtieravé vnucovanie sa policajtov – pchali sa ako „Američania do Iraku“.

Pôsobili v tej dobe už ako kulisy v jeho svete.

Nepatril ku tým, že si musel vedieť vytvoriť nejaké zázemie. Takí väčšinou úzkostlivo dbali o svoj image, o to ako a s kým sa stretávajú. On nič pozitívne nevidel na zotrvávaní s týmito ľuďmi s ich zákonmi a morálnymi kódexmi. Nevedel a nechcel vedieť nič o filozofii týchto zvykov a predpisov. Stredobodom týchto by mal byť podľa neho človek a nie úzka skupina, elita. Ak mala slúžiť len elite, tak potom bolo jasné, že sa mu to prirodzene priečilo a bolo krásne vidieť ako mnohí závratne upadali.

Sociálna sieť sa zaťahovala a zostávali v nej uviaznutí takí ako on. Ale to bolo už dávno. Rozpadal a rozpadol sa celý systém.

Najväčším paradoxom však bolo to, že takáto situácia zrejme každému vyhovovala. Súdil aj podľa toho, že nikto sa zjavne nebúril ani nevyhlasoval občiansku neposlušnosť.

Postupne spoznával charakter ľudí. Tí sa vedeli prispôsobiť „vari aj šibenici“.

Nepáčilo sa mu takéto bytie a utvrdzovalo ho to v jeho rozhodnutí byť samým sebou. Nebolo to vôbec ľahké, pretože ho to vrhalo do sveta nezáujmu a opovrhovania.

Spomínal si ako ked´ vošiel do tej kancelárie, videl tam pohľady usadených úradníčok. Vypočul si hádku a obzeral nevkusne vyzdobené steny. Tie vyzerali rovnako vyzdobené ako ich tváre. Veľmi vymaľované ústa špúlili do O a jemu prísne naznačovali svoju nadradenosť. Rozmýšľal o tom, že mu pripadajú ako tie z ulice. Lenže tie museli tak isto ako on, podriaďovať sa okolnostiam a tvrdosti zákona. Boli ale ako „psík“ vernosťou sa nevyznačujúc mali niečo v pohľade, čo „Ti stislo srdce“. Predsa pod maskou veselosti skrývali veľké napätie a úzkosť. Ale tie kancelárske sily ako už povedal sa čiastočne – len čiastočne podobali. Hlavne tým kancelárskym stenám.

Už aj bližšie chápal prečo sa hádajú. Hoci pri jeho príchode zmĺkli vysvitlo, že majú úžasnú „sekeru“ v pokladni. Ony si jednoducho z pokladne navypožičiavali hotovosť a nevedeli túto v okamihu vrátiť naspäť. Bolo to pre tú situáciu typické. Ľudia mali strašne nízke príjmy a bolo to stále horšie. V neďalekých krajinách vzbĺkli vojenské konflikty. Chlapi a chlapci boli neistí, mafia obchodovala s bielym mäsom. V kancelárii bol už v tej chvíli celkom hlučný vodopád slov a už ani nevadila jeho prítomnosť. Stihol si aj všimnúť tých jednotlivých úradníčok, ktoré zápalisto pokračovali v hádke. Boli a najmä jedna, náramne dôležité. Podľa všetkého celé „blaho ľudstva“ ležalo na jej pleciach. Pred chvíľou hodila poznámku k jeho zovňajšku – čo ho pobavilo ale ekvilibristicky to využila na ešte priepastnejšie rozdiely ktorými zobrazovala samotné purgatórium pre tých, čo nezmýšľali tak ako ona. Zrazu mu len pripadala akási dôverne známa. To bol typický príklad učiteľky z jeho detstva. Táto hoci do tváre celkom pekná bola „lehce“ trafená a už dávno po zvonení vysvetľovala aký veľký človek bol Uljanov. Čím viac sa díval videl v tých tvárach zhodu. Až to v mladej vzbudilo pozornosť a priamo sa ho spýtala čo na ňu tak civí. On len mávol rukou a zamrzelo ho že prerušil takú prenádhernú hádku. Lenže ona sa nedala tak ľahko vykoľajiť a nakoľko bola pravidelnou diváčkou odpoludňajších telenoviel z „tretieho sveta“  zahlaholila svojím hláskom pričom znovu groteskne zošpuľovala ústočká.

Vtedy vošiel do kancelárie on. Ostal veľmi prekvapený. Oslovovali ho len pán vedúci, ale bol niečo ako správca. Kdekoľvek mali nejaké priestory, bezpečne sa v nich pohyboval, nepotreboval nijaké povolenia. Ako keby mal od všetkého kľúč.

 

 

 

 

 

Vtedy dostal poriadnu bitku lebo sa na tom kare poprvýkrát v živote opil – od piva. Veď mal aj prečo. Ako jedenásťročnému mu ťažké dvanásťstupňové pivo rýchlo udrelo do nôh a do hlavy.

 

-          stáť pri okne a pozerať von na poludňajšie slnko. Ale keby bolo to okno aspoň normálne. Bola cezeň „amorílná zástava“. Čiže mreža. Naučil sa pozerať von cez takéto okno. Von, po čase sa mu zdalo bola – sloboda. To bol len tklivý pocit.

Skutočná sloboda bola v ňom samom. V jeho vnútri. Uvedomil si to, ked kreslil po stenách. Po čase mu donášali knihy z knižnice. Vtedy jeho duch vyletel von oknom a vo vzduchu radostne uvítal ranné slnko. Tu bolo najžiadanejšie lebo neprinášalo sebou odporné stopy udalosti, ktorá sa už vo vnútri nezdala taká ľudská. Najhorší bol ten dlhý čas čakania. Čakania na prepustenie. Stretanie sa s osudmi. A nedalo sa im uniknúť. Bol stále dnu. Ale chodil na rozkaz von do „Prasačincov“. Tu boli ich vychádzky. Šikanovanie. To nemalo tam obdoby. Pozeral sa ako sa naňho díva tučný dozorca. Díval sa z vežičky a jedol klobásu. Pomaly prežúval. Dával jemne najavo svoju nadradenosť. S tou si nevedel rady. Videl len jeho hornú polovicu, ale nepripadala mu lepšia ako mohla byť tá jeho časť tela, kde jeho chrbtica strácala dobré meno. Aspoň že ich nemusel oslovovať „súdruh“. „Lepšie to už ani nemohlo byť“. V noci mu celú noc svietilo svetlo do očí. „škamravá“ lampa sliepňala svojím žltým svetlom. Raz, bolo to okolo vianoc, boli s ním v cele dvaja mladí „autíčkari“. Ked spomínal, že sú vianoce a mali by mať lepšiu stravu, kázali mu modliť a bili ho pri tom päsťami do stehien. Viem že čitateľ ťažko pochopí tú smiešnu situáciu. Ale ked´ to trvalo už osem hodín, všimli si že ho zaplavuje horúčava a prestávajú ho nohy držať. Stále však padali údery a bolo to po tom čase, ked´ si zmysleli robiť drepy. Napadlo ho, že u náčelníka ho presviedčali prezradiť niečo zo svojho okolia, že keby bol v komunistickej strane, určite by nemusel znášať podobné útrapy. Ale žiaľ, alebo naopak; on nenávidel vtedajší režim, povinnú vojenskú službu, ale aj SZM alebo ČSM. A všetci tí S-Z-máčikovia potom boli veľkí podnikatelia, predsedovia dozorných rád – ba dokonca niektorí aj ministri. Akoby to tušil, že sa to vari takto vyvŕbi, začal nenávidieť aj svojich mladých trýzniteľov. Ale len pomaly. Zhlboka sa nadýchol. Potom ešte raz. Vtom sa rozbehol a buchol celou silou a váhou do železom obitých dverí. A neprestával. Postavil sa pred dvere a búchal do nich železnou stoličkou. Vyzeral ako v amoku.

Mladší z dvojice neisto zaliezol pod poschodovú posteľ. O niečo starší, so strašne smiešnym menom (Škvarka) sa vzápätí začal na toto meno podobať.

Dá sa povedať že pravdu Peržanov „luk a šípy“ poznal na tvári miesta. Ozaj nijaké zmierlivé debaty tam neplatili. Po chvíľke sa stávali dominantnými a túto pozíciu už nemienili opustiť. Takto si náznakom afektu dokázal preklopiť váhu na svoju stranu. Po chvíli neznesiteľného vyčíňania sa s hrmotom otvorili dvere cely. Najprv pred dverami urobili celý koridor dozorcovia a potom vstúpil referent. To bol veliteľ, ktorý mal na starosti akúsi prevýchovu čohosi, čo sa nedá špecifikovať. Ked´ videl, že už sa bude dať rozprávať ľudskou rečou, pozval ho k sebe do kancelárie. Tam mu medzi štyrmi očami skúšal nahovoriť, že ked´ bude spolupracovať, je možné, že bude mať určité výhody. A ked´ bude žalovať – bonzovať na svojich spoluväzňov je možné atd´. Prerušil ho slovami: „Ja vám kašlem na toto vtieranie, nie som si vedomý žiadnej viny a nebudem s Vami nikdy spolupracovať. Nemienim počúvať Vaše klamstvá a vyhlasujem hladovku:“

Po vyhlásení hladovky ho odviedli na samotku, kde ho aj zavreli.

Pomaly sa rozhliadal okolo seba. Pričňa drevená bola prevrátená o stenu a zamknutá. Celý deň bude musieť stáť, alebo sedieť na zemi.

Keby bol vedel, že na tej zemi bude ku koncu už len ležať a omývať si rany zo „švédskeho“ šlapacieho záchoda, ktorý stál v rohu miestnosti. Nakoniec ani to omývanie nebolo také hrozné, ale to pitie vody zo záchodového splachovača. Ale k tomu sa ešte dostaneme. – Otočil sa k miestu kde malo byť okno a ostal užasnutý stáť. Komunistické koncentráky boli psychologicky už na takej úrovni hlavne v tom ako zlomiť človeka, že nemeckí nacisti sa mohli od nich iba učiť. Na mieste okna bola vlastne tiež len stena – ibaže zo sklobetónu. Cez deň sa dostávalo svetlo cez sklobetónové dlaždice do cely, teda do hrobky. Vzduch tam prúdil cez dva prieduchy v stene. Nízko bola umiestnená aj lampa aby celú noc škamrala väzňovi do očí.

Kým sa takto porozhliadal bol čas večere. Tú samozrejme odmietal. Ale musel zniesť, že mu otvorili okienko a vložili mu ešus s niečím, čo bolo jedlom. Aj tak mu to začalo príšerne dráždiť chuťové kanáliky. Kopol do toho, ale tak aby nepovedali, že to požil – dotkol. Takto tam jedlo prvýkrát zostalo až do rána. Ráno večeru zobrali a dali raňajky. Takto ho psychicky mučili s predkladaním jedla a chvíľami si uvedomil, že ťažko je odvyknúť si od fajčenia, odvyknúť si od alkoholu. Ale o čo ťažšie je odvyknúť si od jedla. Lenže príroda bola milosrdná. Dni začali svojou uniformnou stereotypnosťou plynúť veľmi rýchlo sa striedajúc deň s nocou ani si neuvedomil a už prešlo desať dní. Akosi hrozne sa otupil. Díval sa do jedného rohu miestnosti a už aj dozorcovia začali dorážať doňho ako keby boli mnohí z nich nadobudli ľudský súcit. Ale velitelia nezaháľali, pretože takýto akt odporu voči ich zabehanému systému museli cieľavedome rušiť a zrušiť. Obrovský smäd, ktorý vychádzal z jeho útrob mu zaplavoval telo ale bohužiaľ aj v mysli sa zakorenil ako plevel. Pliaga sa mu vtierala do myšlienok a rušila ho v jeho sústredení na jedno – jediné – vydržať. Ked ho takto vnútorne rozleptávala túžba po dúšku pramenitej vody, často sa v myšlienkach nachádzal na žírnych holiach porastených čučoriedčím a kosodrevinou, ako kráčal k výšinám, kde na konci cesty zložil svoje ubolené údy do chládku pri prameni. Prameň čistej chladivej vody bol cieľom aj rázcestím jeho púte. V perlivej tekutine sa jagali drahokamy, bohatstvo celého sveta, aké si v tej chvíli dokázal predstaviť. Ako pijúc prevrátil hlavu k výšinám rozmnožila chladivosť na chvíľu všetky lúče ktoré ako žiara svetla prichádzali k nemu a strhávali ho v miliardách buniek naspäť k svojmu pôvodu do obrovských diaľav nedoziernych morských plání. Chudé telo drevená pričňa veľmi rýchlo menila na zmučený uzlík nervov, kostí, svalov. Na bedrách mu vymokvávali obrovské dekubity a spôsobovali vnútornú horúčku. Po čase, nevedel po ako dlhom, sa mu všetko zdalo príjemne ľahké, ľahučké. Bál sa zápalu pľúc, pretože ktosi povedal, že ked´ sa vtedy napije, bude ho mať určite. Tak vlastne prestal piť. Aj prestal vnímať akýkoľvek mučivý pocit. Žltá hmota ho zovšadiaľ obklopovala a dovoľovala mu len veľmi ťažko vnímať predmety okolo seba. Komunistický koncentrák začal nadobúdať vo svojej neurčitosti jasné tvary. Šedý betón šedá stena. Šedé svetlo cez sklobetónové okno osvetľovalo . . .

 

 

 

 

 

 

 



Přidat vlastní poznámku a hodnocení k příspěvku
<jméno   e-mail>

Kontrolní otázka proti SPAMu: Kolik je deset + jedna ? 

  
  Napsat autorovi (Občasný)  
 
 
1 2 (3) 4
 

 


Copyright © 1999-2003 WEB2U.cz, Doslovné ani částečně upravené přebírání příspěvků a informací z tohoto serveru není povoleno bez předchozího písemného svolení vydavatele.

Design by Váš WEB

Addictive Zone Orbital Defender Game
free web hit counter