S Rozárkou

 Televízny film  S Rozárkou nakrútil Vido Horňák podľa rovnomennej novely Vincenta Šikulu v roku 1970. Snímka je romantickou melodrámou o vzťahu Ondreja a jeho infantilnej sestry Rozárky. Sestra Mara sa už o Rozárku nemieni ďalej starať. Na rade je Ondrej – rozprávač príbehu. Zmení kvôli nej bydlisko, aj zamestnanie. Pri živote ju drží prostredníctvom hier, rozprávok, nehy. Napokon je však prinútený „odložiť“ ju do ústavu. Príbeh poukazuje na ľudskú vzburu voči osudu, o ktorú sa hlavný hrdina aspoň pokúsil.

O dojímavom deji tohto príbehu vypovedá aj skutočnosť, že autor predlohy (V. Šikula) priznáva svoje okúzlenie ľudovými rozprávkami, slovenskými prísloviami a porekadlami. Život Ondreja a Rozárky prirovnáva k rozprávkovému príbehu bratsko-sesterskej lásky Janka a Aničky. Šikulova schopnosť farbisto rozprávať historky sa premieta práve do príbehov Ondreja a Rozárky. Miešanie prítomnosti a spomienok umožnilo vierohodne zobraziť citový svet Rozárky a jej vzťah k bratovi. V kompozícii tohto diela totiž nejde o nič iné ako o premyslené striedanie a nadväzovanie „rozprávok“, Ondrejove spomienky (na lesné zvieratá, na rodinných príslušníkov a známych) sú takýmto spôsobom pretavené do rozprávkovej roviny. (Hoci treba priznať, že tieto príbehy sú plné absurdností  - v pravom zmysle ani nejde o rozprávky. Napr. príbeh o albínoch alebo o servírke Eliške, ktorá sa vydala do Cífera.) Ondrej je subjektivizovaným rozprávačom – hovorí len o tých skutočnostiach, ktoré sa ho nejakým spôsobom osobne dotkli. Vytvára príbehy svojej duše. Forma snímky pritom nie je mozaikovito roztrieštená. Naopak, vytvára zovretý útvar. Na začiatku filmu sa postavy dostávajú do prvého kontaktu. Neskôr sa pokúšajú svoj vzťah harmonizovať. Snímka končí ich definitívnou izoláciou. Ondrej a Rozárka sa nepokúšajú len o vzájomné spolužitie – snažia sa nadviazať pretrhnuté nite vzťahov so sestrou Marou, ako aj s ich otcom. Priepasť je však príliš hlboká. V závere sa nevyhnutne rozpadá aj jediný funkčný vzťah – a tak Rozárka odchádza do ústavu. Jasná kruhová kompozícia: Ondrej kráča od seba k iným. K Rozárke, Mare, k otcovi. Napokon spoznáva, že jediným východiskom je návrat k sebe. Kruh sa zatvoril a on zostal v jeho vnútri. Ondrej páli mosty za minulosťou. Na konároch stromov v záhrade ako nemá výčitka horia listy zo zošita, ktoré tam (ešte vo veselom poblúznení) rozvešal spolu s Rozárkou.

Dôležitú významovú rovinu deja tvorí aj rytmizovanie jazyka postáv  (napr. napodobňovanie hlasov zvierat, rôzne porekadlá, „veršovačky“, ktoré používajú známi protagonistov, piesne s ľudovou tématikou) a pod. Tento spôsob vyjadrovania je takmer nevyhnutnosťou pre postihnutú psychiku Rozárky. Pomáha jej odpútať sa od choroby, uľahčuje jej komunikáciu s okolím, spolužitie s bratom.

Ondrej dobre pozná Rozárkin vnútorný svet. Dokáže sa ponoriť do jej pocitov, myšlienok. Napriek tomu sa cestou príbehov a porekadiel (idealisticky) pokúša o jej zmenu. Aby život s ňou bol ľahším – aby jej postihnutie čo najmenej zasahovalo do Ondrejovej každodennosti. Práve vo vypätých situáciách sa objavuje spomínané rytmizovanie (napr. keď Rozárka odmieta spať, po stretnutí s otcom, pri vlákaní bábkou do útrob sanitky).

Jazyk hrdinov je obohatený aj o ľudové a nárečové prvky. Výborné šikulovské dialógy dynamizujú dej, zároveň charakterizujú osobnosť hrdinov. A práve tu vidieť príznačný paradox šikulovej poetiky: priam dokonalá konverzácia postáv – súčasne nemožnosť vzájomne si porozumieť. Každý hovorí svoj text – nikto však nikoho nepočúva. Aj keď vlastne ani nie je potrebné, aby postavy porozumeli vypovedaným slovám. Pre Rozárku je skôr dôležité počuť a zúčastňovať sa na neustálom toku živej reči. Hovoriť – hoci len tak do vetra. Ale popri tom cítiť blízkosť druhého človeka.

 Netradičnosť spracovania snímky vidieť aj v novosti formy. Do poetickej roviny zázračna je dielo posúvané aj pomocou svetelnej preexponovanosti. High-key štýl v spojení s čierno-bielym materiálom ešte podčiarkuje pocit čarovnej atmosféry „rozprávky“, ktorá diváka vracia do detských čias. Tento dojem umocňuje aj výtvarne zaujímavé riešenie záberov (poeticky čisté zábery záhrady s dreveným plotom a stoličkami, pohľady na dedinskú ulicu, lúky za dedinou, na interiér domu súrodencov (rustikálne zariadenie izieb). Aj riešenie kostýmov jednotlivých hrdinov je akoby vytrhnuté z časového kontextu. Starosvetské oblečenie a účes Rozárky, Ondrejov klasický odev, oblečenie ľudí na ulici – akoby sa tu na chvíľu zastavil čas.

V závere filmu je Ondrejova stále výraznejšia frustrácia vyjadrená navzájom nesúvisiacim prúdom obrazov. Zlieva sa v nich prítomnosť s minulosťou – dospelosť s detstvom. Radikálna zmena, pre ktorú sa rozhodne (dať Rozárku do ústavu), je definitívnym koncom súrodeneckého spolužitia. Končí sa ich spoločné rozprávanie, končí sa návrat do detstva. V tom okamihu všetci zúčastnení prerušili vzájomné sociálne väzby. Opäť sú ponechaní sami na seba. Trpká skúsenosť im znova pripomenula životnú realitu – na míle vzdialenú od sveta rozprávok.

Za hlavný prínos tejto Horňákovej snímky možno považovať jej schopnosť originálnym spôsobom podať správu o ľuďoch z okraja spoločnosti. A to pomocou silného individuálneho zážitku spolu s nápaditou formou novovlného filmového útvaru.

S Rozárkou

ČB, 76 min.

Československo, 1970;

réžia: Vido Horňák; námet: Vincent Šikula; scenár: Dušan Lechan; kamera: Karel Hložek; strih: Stanislava Jendraššáková; zvuk: Pavol Sásik; hudba: Luboš Fišer; produkcia: Ján Kišš; hrajú: Eliška Havránková-Balzerová (Rozárka), Milan Greguš (Ondrej), Jozef Čierny (otec), Viera Hladká, Eugen Senaj, Božena Slabejová, Martin Huba (ošetrovateľ) a ďalší;