Dovoľ mi byť poéziou tvojho života,

múzou ktorá nikdy neraní,

dovoľ mi

počítat rána bez konca v ktoré by sme posteľ hriali,

zahrej dušu otupenú beznádejou,

nech každá moja slza upustená v samote, ťa trápi

Tvoj nezáujem ma tupým nožom jazvý,

si ako odomňa odtrhnutý-ako bez brázdy,

bežíš svetom nie sám ale bezomňa,

keď ťa vidím kolí mi to srdce, uberá zo života

Posielam ti pohľadmi vdušné nádeje,

pre teba sú nečitateľné,

prílíš bledé

píšem očami svoje túžby,

ktoré tvoje srdce nerozlúšti,

všetko je bohužiaľ nedešifrovateľné

Kričím gestami,

a úľava neprichádza si ako dutý,

nič nezaberá mám zviazané ruky,

kde nieje odozva je aj boj marný,

nateraz je prehraný

Snáď raz uzrieš ma vo svojom sne,

myšlienka na mňa ti hlavou prebleskne,

v tvojom živote nastane bezvetrie,

srdce moje príjmeš a nebude viac v kŕči zovreté

Zatiaľ ostáva mi, len v tieni stáť potichu,

v mĺkvom až nemom výkriku,

vyčkávať kým sa prebudíš,

a konečne ma uvidíš