Asfalt páli bosé nohy namiesto stôp zanechávam iba dlhy.

Plány - z brezovej kôry - všade oheň otvorený.

Písanie je u mňa výlučne o smútku najprv ti rozbijú hubu

ako vandali vtáčiu búdku. Možno ti podrežú hrdlo - budeš bežať

s klobúkom pod bradou ako Fanucci pre pár dolárov.

Skončíš s dierou v hrudi krv neprestane prúdiť - sú úseky, kde sa túžim zabiť.

Písanie je u mňa o smútku a beznádeji - hlavne keď asfalt páli bosé nohy.

Nikdy nešlo o dlhy. Všetko je iba akože.

Len moje hranie ma vytiahne z dier kde si pripadám ako kôň ktorému z

nozdier kvapká biela pena. Písanie je u mňa ako pre kňaza obrad pri ktorom sa premieňa.

Hranie je útek z týchto uličiek - natiahnutým novým kobercom.

Asfalt páli bosé nohy a predca sa odvážim po ňom chodiť.

Asi musím byť výlučne bosí. Hranie je pre mňa útek z uličiek

akoby to bol liek - balanc je niekedy neznesiteľný - školské obedy.

Všetko sa to mieša v žalúdku - praskajú vredy. Písanie je o smútku.

Občas sa bojím otvoriť aj zásuvku, ak tam zbadám niečo lesklé a dlhé

-asfalt je nič - skutočné tŕne mám v hlave. Iba hranie zároveň písanie

je najlepší spôsob - ťahy obranné.

Asfalt páli bosé nohy nezanechávam reálne stopy iba texty, týmto spôsobom

som sa naučil odhánaniu osobných beštií.

Jediný problém je, že neviem dokedy.

Chcem z celej sily zakričať - nech prší.