| človek je ako holubník na strome, ktorému na jar opäť pozabudli narásť listy
týčiš sa smerom do ulíc a v nich vidíš plno ľudí, schránok, holubov...
ach, byť tak vábničkou kam budú chodiť spať zablúdené slová
každé ráno sa budíš na svišťanie krídiel krúžia okolo teba celé kŕdle a nič nik nechodí nikto nepristáva
tvoje telo? žalár orgány? mučiarne a myšlienky si ďalej hrkútajú ako monštrá uväznené v úzkej cele čakajúce na svoj prvý let
človek je ako holubník na strome, ktorému na jar opäť pozabudli narásť listy
týčiš sa smerom do ulíc a v nich šum ticho mlčanie
a tvoja duša? možno ju len máš hľadať po stopách na vode
| 
