Oteplilo sa. Z diaľky. Dívam sa na jazero. Hovie si na ňom ľadový poťah, pri brehoch tenší než uprostred. Pripomína mi kožku, ktorá sa vytvorí na mlieku, ak dlhší čas meravo odpočíva v šálke. Mlieko pijem večer, skôr ako vkĺznem do kúpeľne. Máme vaňu. Chcel by som sprchovací kút. Taký, v akom sa umýva kamarát Raro. So sklobetónovými stenami. Raro radšej vravieva: betón-sklo.

A vôbec: Raro rád dribluje so slovami. Akoby aj nie, darí sa mu to. Inak je drevený! Jeho dribling s pukom za veľa nestojí. Stojí len Raro. Na korčuliach. Obyčajne v bráne. Sem-tam chytí strelu. Ak ho nejaká trafí. Takmer sa nehýbe. Ak sa pohne, kreslí korčuľami na ľad citrusové plody. Mám ho preto rád. A nielen ja. Aj ostatní chalani. Nie je tomu tak dávno, čo sa prisťahoval. Rýchlo sme si ho obľúbili. Hromsky sa nám páči, ako dokáže do omrzenia opakovať: "Mám rád záhoráčtinu!" Zostavil aj záhorácky-slovenský slovník. Asi iba vreckový. Zatiaľ. Časť vyšla v školskom časopise. Zopár zaujímavých slovíčok:

šak - veď

fčil - teraz

enem - iba, len

blafkat - štekať

kór - zvlášť, najmä, predovšetkým

ket - keď

V škole počas vyučovania Raro rozpráva po slovensky, spisovne. Iba na výtvarnej mu občas ubzikne dačo v záhoráčtine. Tvrdí, že ak môže hovoriť záhorácky, dokáže sa lepšie sústrediť. Nezabudnuteľná je veta, ktorú vyslovil, keď sme kreslili obrázky podľa zadania: Môj obľúbený príbeh, moji obľúbení hrdinovia... Načmáral troch mušketierov. Myslím, že sa mu vydarili. Len ich slávne bodné zbrane sa mu nedarilo zobraziť tak, ako si predstavoval. Uľavil si: "Mosím si už neco povidat po záhorácky! Kór ket ten kord nevím porádne nakreslit!"

Prituhlo. Z diaľky. Poťah zhrubol. Dnes hráme bez gólmana. Rodičia ho nepustili. Je chorý. Chrípka. Viem, bol som uňho doma. Mračil sa na mňa a svojej neoblomnej mame vytrvalo opakoval: "Šak len kašlem!" No bolo to horšie. Ak sa, hoci len dočasne, zriekol svojho obľúbeného slovka "enem", muselo to byť horšie. Muselo. Aj bolo. Od horúčky sa mu plietol jazyk: "Šak len kaš... lem... Len šak... lem kaš... len..."

Oteplilo sa. Z diaľky. Poťah najprv vybledol, potom zmizol. Presunuli sme sa na breh. Máme tam svoje dva stromy. Bez listov, holé. Zatiaľ. Na konároch sa im hompáľajú jedine kovové vedrá. Na každom jedno. Na konci novembra, keď začalo mrznúť, sme ich zabudli zvesiť. A čo? Počkali. Nielen na nás. Aj na Rara. Konečne prichádza, zdravý. Nesie loptu. Hráme basketbal.

Teraz, keď po ľade niet ani stopy, priznávam: som len o máličko zdatnejší korčuliar ako Raro. Okrem citrusov zvládnem zopár ananásov. Ani v basketbale nevynikám. No zlepšujem sa.

A: po stromoch viem loziť obstojne. A: z druhého či tretieho konára od zeme poľahky zasmečujem. Chabá defenzíva čerstvých listov mi v tom nezabráni.

Otepľuje sa. Zblízka. Listov pribúda. O pár dní sa možno okúpem. Jazero ma pozvalo. Plavky mám pripravené. A: o pár dní sa možno aj osprchujem. Raro ma pozval. Mlieko má pripravené.