Provozované WEBy:   Totem.cz |  Čítárny |  Český film |  Seaplanet |  Humor/Hry/Flash |  Flash CHAT    Chcete svůj WEB? Napište nám 
Zpět na úvodní stranuISSN 1214-3529
Středa 22.11.
Cecílie
Zde se můžeš přihlásit jméno:
heslo:
nové 

 Všechny rubriky 
  Próza
 > Próza
 > Povídky
 > Fejetony
 > Úvahy
 > Pohádky
 > Životní příběhy
 > Cestopisy, reportáže
 
    

   
 
 Napsat do fóra o>
   
  

Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků.
<Zpátky Krvavý mesiac z kolekce Čmárať prstom do dúhy
Autor: IAN HEROICKY (Stálý) - publikováno 23.9.2016 (08:23:39)
I.

Hneď ráno, keď si Kent kúpil noviny, bol vyvedený zo svojho
neotrasiteľného pokoja. To, čo tam svietilo na prvej strane ho šokovalo.
Nedokázal tomu uveriť, podchvíľou sa zamýšľal, či to môže byť pravda, či
to nie je len ďalší mediálny ťah, aby zdvihli tak klesajúcu čítanosť
úbohého periodika, ktoré sa ešte nieslo na sláve svojho dávneho objavu
autora, ktorý už teraz bol niekde inde, ale vtedy zhodou okolností
debutoval tam. Nápis križoval celú stranu ako vie križovať cestu
železničné priecestie a celá grafika chcela, aby si pri pohľade na ten
nápis zastal. A stál, ako keď počuješ cengať rampy. Kent očami preletel
hlavnú myšlienku. Kvetnato tam nejaký podpriemerný redaktor, dušujúc sa
na overené zdroje, písal v skratke nasledovné. Údajný boss miestnej
mafie, ktorý mal pod palcom všetko nelegálne - o čom sa samozrejme
taktne mlčalo - prežil atentát. Ďalšie fakty ak vôbec boli faktami, bol
len pokus o dramatizáciu správy mesiaca, roka, možno desaťročia na tom
teraz nezáležalo. Žil a to bolo to, čo sa nemalo udiať. Kent prvýkrát vo
svojom živote zlyhal. A práve teraz, keď jeho úkol, bol pre neho osobne
tak dôležitý. ,,Kurva" - zahrešil a hneď v zapätí mu svetlo z cigarety,
osvetľovalo strnisko v presne určených intervaloch. Pohodlnejšie sa
usadil a začal uvažovať, čo tento jeho neúspech bude mať v konečnom
dôsledku za následok a ako, ak je to teraz vôbec možné, by mohol svoju
chybu, čím skôr napraviť. Vždy pracoval sám preto vedel, že chyba
nastala na jeho strane. Bol stará škola. Ten najlepší ročník(ako by
povedal sommelier o Bordeaux ročník 1984) a podľa všetkého, najlepší kat
až doteraz. Toto bolo ako prepadnúť, ako výsmech, ironický výsmech,
svojej prudkej logiky a profesionality, ktorú za roky praxe nazbieral.
Cítil hnev, ale pritom si uvedomoval, že musí najmä teraz si musí
zachovať chladnú hlavu a všetky následné kroky dôkladne premyslieť.
Dokončit momentálne svoju prácu neprichádzalo do úvahy. Bolo to príliš
nebezpečné - Kent nebol samovrah. Začal uvažovať, zrejme precenil svoje
možnosti a nástroje, mal ako to robil vo väčšine prípadov, všetko
naplánovať, aby osobne na vlastné oči, videl z očí toho druhého
vychádzať dušu. Občas, predtým keď to zažíval mal pocit, že všetky duše,
ktoré mu ukázali svoju nahotu, išli do pekiel. A niekde pri tom mal
pocit ako pri tom celom peklo na neho samého dýcha niekedy počul, akoby
zvláštne hlasy - náreky - zo záhrobia, bolo to pozoruhodné možno samotný
satan ho zdravil a ospevoval jeho ďalší smrteľný hriech. Pri týchto
pocitoch sa vracal v spomienkach - počul slová svojho starkého - a on
bol opäť malý chlapec hlboko v horách, sediac pri kŕmidle, malý človek s
veľkým poslaním o ktorom, vtedy ani netušil. Sedel a vychutnával si
krásu detstva, slnka a toho momentu, ktorý sa mu práve odvíjal pred
očami. Sledujúc svojho starkého ako vkladá do police kamennú soľ. Aj
teraz, stále hľadal jeden moment, túžil po pocite, ktorý zažil vtedy a
vedel, že nedokáže byť spokojný, kým ten pocit, tú súhru maličkostí, to
svoje vnútro niečím neosvieži, lebo sám sa cítil z vnútra ako vyprahnutá
zem. Hlboké trhliny, túžiace po splynutí s vodou - netušil kedy pocíti
ten osviežujúci príval vnemov vybrúsených až na hranu, až tak ostrú, že
je umenie sa na nej neporaniť. Už vtedy v útlom veku, dostával základy
od svojho starkého, ktorý celý život prežil v spätí s horou. Bol horár
nie len profesiou, ale aj myslením a vlastne celým bytím. Vtedy Kent
ešte nevedel, aký veľký vplyv bude mať starkého výchova na jeho maličkú
dušičku a v jeho nasledujúcom živote na jeho profesiu. Aj teraz mu v
ušiach znelo starkého - o slabších sa treba postarať - a jeho najviac
spomínaná formulka - spravodlivosť musí existovať. Možno práve toto
urobilo v jeho živote zlom a nasmerovalo ho tak ako maják smeruje lode
do bezpečia na jeho najnebezpečnejšiu plavbu.

II.

Spal veľmi nepokojne, každú chvíľu sa budil a rozmýšľal ako sa čo
najskôr zbaviť problému a zmiznúť. Za oknom horela lampa, blčala ako
večné svetlo a jemu pripomínala prítomnosť temna nie Boha. Vstal
pootvoril okno a hneď zacítil chlad z vonku. Bolo príjemné cítiť na
holom tele poryvy vetra, bolo príjemne žiť? Na túto otázku hľadal
odpoveď, niekde medzi svojím životom, prácou, myšlienkami a spomienkami.
Hľadal pocit, že žije hľadal život - hľadal ho pri smrti, lebo ako sa
domnieval protiklady sa priťahujú. Všetko musí mať protiváhu a pri
toľkých koncoch životov, ktorých sa zúčastnil a aj sám bol vykonávateľom
chcel veriť tomu, že pri tom ako vidí v očiach smrť, spoza jeho pliec sa
na umierajúceho usmieva život. Tak nejako to chápal. Niekedy pery, ktoré
by podľa všetkých fyziologických pravidiel, mali byť už dávno nehybné
niečo hovorili - šepkali, ale bez toho aby prúd vzduchu rozvibroval
hlasivky ako by aj mohol, bolo to už iba telo obyčajné mŕtve telo, ale
tie pohyby mu niečo chceli zdeliť. Stávalo sa mu to čoraz častejšie.
Časom to začal ignorovať. No spomínal si, keď sa mu to stalo prvýkrát
ako ho to vyľakalo, doslova šokovalo. Často spomínal na svoj prvý úkol.
Na svoju prvú ,,prácu,, za ktorú dostal zaplatené a ešte aj pochvalu.
Vtedy sa ešte nechával najímať ako úbožiak, on sám neriadil kto zomrie,
to peniaze a tlstí páni v hrubých kabátoch vedeli, kto bude ďalší on bol
iba vykonávateľ - bábka - za nitky poťahovali iný. Teraz mu z toho bolo
zle. Bol šťastný, že sám sa stal tým, kto ťahá za nitky. Práve on so
svojou prudkou logikou, bezcitnosťou, ktorá však z neho sršala iba keď
to bolo nevyhnutné, vedel určiť kroky a vedel, čo je pre spoločnosť
dobré, kto je prínos a kto škodná. Pravdou bolo, že sám sa cítil ako
horár, horár, ktorého revírom bolo mesto. Tam v tých uličkách, ktoré
mali tak ďaleko od hôr v ktorých trávil prázdniny, bolo jeho úkolom
udržať určitú harmóniu. Odstrániť škodnú. Postarať sa o mlaď. Robiť
všetko preto, aby pomohol slabšiemu životu vyvinúť sa do sily. Toto bolo
jeho poslaním bol horár. Skutočný horár mesta. Človek dbajúci o
poriadok. Nepozeral sa na seba ako iní, ktorý sa živili jeho profesiou.
Boli to hlupáci, hlúpe mozgy bez myšlienok a názorov. Primitívny
zabijaci s puškami, ktorým robilo radosť robiť hluk a lomoz pri
vykonávaní svojej práce. Skutoční idioti - ako by povedal jeho starký.
Hlupáci, ktorí si myslia, že na seba zobrali úlohu Boha, ale pritom ich
existencia, bola nižšia ako existencia vírusov. Boli ešte na nižšej
úrovni a na tej úrovni aj zotrvávali ich jedinou devízou bolo, ze sa ako
vírusy množili. A to bola ich veľká výhoda. Kent bol iný, bol jediný,
kto sa nad tým všetkým zamýšľal, hľadal odpovede, ale možno v
skutočnosti hľadal sám seba, v smrti iných chcel pocítiť lásku ku svojmu
vlastnému životu? Nevedel. Bol príliš inteligentný, aby strašil hlavňou
a nechával za sebou diery po guľkách, odkazy v podobe rozbitých hláv a
znetvorených mŕtvol. Nevidel v tom zmysel. To bolo pre neho pytliactvo a
on začínal na seba preberať aj funkciu strážcu. Šlo to pomaly. Všetci si
mysleli, že najlepší likviduje konkurenciu. A všetci ,,pytliaci,, sa
rozhodli zneškodniť skutočného pána horára, toho kto bol určený, školený
a pripravený chrániť. Preto nastali pre Kenta zložité časy. Časy kedy
každý mohol byť nebezpečný a za každým stromom číhala pytliacka pasca,
oko skryté v listí, priamo na cestičke za vodou. Ale Kent mal niečo, čo
nemal nikto s tých samozvaných čističov a to bolo jeho zázemie. Zázemie
v horách, zázemie s človekom s veľkým človekom s veľkým srdcom, ktorý
žil svojím spôsobom v ňom. Preto nikdy nebol sám. Vždy keď sa zamyslel,
ako postupovať, dostal odpoveď. Odpoveď fundovanú, odpoveď, ktorá bola
čistá a jasná ako obloha a svojou čistotou zahambovala našu vlastnú
planétu. Bolo to celé priam nemožné ako sa dostal k svojej práci, ako si
osvojil všetko a ako sa dokázal v tejto vode plnej žralokov a krvi, vždy
dostať spod ostrých tesákov. Čím to bolo? Skutočne, len okolnosťami?
Nebola to jeho práca? Jeho osud? Niečo, čo mu bolo dané, ako talent,
niečo, čo dostaneš a dokiaľ ho nebudeš rozvíjať, nebudeš v živote
spokojný. Teda aspoň takto si predstavoval dar talentu. Niečo tiché ako
zurčanie potoka, čo ti nedá spávať pokiaľ mu nezačneš načúvať a sám ho
nezačneš zveľaďovať. Toto je talent? Toto je jeho poslanie? Jeho talent?
Bláznovstvo, šialenosť, ktorá musí byť uspokojená, lebo nikdy nedôjde k
osobnému uspokojeniu? Keby toto vedel? Nikto ho nepoznal, bol fantóm,
prízrak zjavil sa, urobil čo bolo treba a zmizol. Nič po ňom neostávalo,
iba ohorok cigarety, preto ho noviny začali prezývať cigaretový zabijak.
Bolo to smiešne a keď si to o sebe prvýkrát prečítal, nemohol sa ubrániť
smiechu, smial sa a smial sa nekontrolovane. Bolo viac ako isté, že ten
redaktor bol pri najmenšom chuj, pri väčšom kokot a pri najväčšom
blázon. Ale už vtedy si Kent všimol ako ľudia tak radi všetko
pomenúvajú. Preto ho neprekvapilo - že tento skutočne stupídny názov pre
jeho majstrovskú prácu, ktorý bol viac ako nežiadúci a urážal ho. Urážal
všetky jeho myšlienky a zásady - sa uchytil. Redaktor sa dokonca stal
uznávaným. Dokonca mal jedno obdobie chuť si vyhľadať toho redaktora a
mihnúť sa nad ním, ako tieň ako tieň supa, ktorý čaká na skonávajúcu
korisť, ale keď si to uvedomil zosmutnel, že ho napadlo niečo tak nízke
a prízemné a tak nechal o sebe po meste kolovať prívlastok - cigaretový
zabijak. Články o ňom boli to najčítanejšie bol senzácia. Nikto. A
predsa všetko. Bol legenda, ale bohužiaľ nepochopená, ale tak to u
veľkých ľudí býva. Dav ich začne niesť na rukách práve pre to, čo ony
sami na sebe neznášajú. Čudné, ale pravdivé.

III.


Tretí deň po neúspešnom pokuse o atentát si Kent musel nasledujúce
postupy dôkladne premyslieť. Toto všetko bolo pre neho nové. Obvykle,
bol dávno vo svojej skromnej chate hlboko v horách, nechcel o ničom
vedieť. To, čo sa dialo dole ho nezaujímalo bol v horách, tešili ho
stromy, šum vetra, nespútaná krása prírody jej sila, ktorá bola ohromná.
Sledoval život. Život, ktorý prednedávnom sám odobral. Robil si zásoby,
pripravoval svoj domček na zimu, tak ako to robieval jeho starký ešte
cez prázdniny, keď bol pri ňom. Spomínal na to miesto, občas ho prepadla
slabá chvíľa sa tam ísť po tak dlhej dobe pozrieť. Odkedy zomrel jeho
mentor už nechodil na horáreň z normálneho chlapca, by spomienky
vybledli ako vybledne farba rokmi zo striech domov, možno u iného, by
ich zožrala aj hrdza, ale toto u neho nehrozilo. V jeho mysli sa práve
naopak spomienky, myšlienky a minulosť ako hrdza zažrala. Teraz mal čas.
Musel vymyslieť, čo s volním časom, tu dole medzi slepím stádom oviec a
nekončiacich intríg. Poznal aj toto mesto, do svojich tridsiatich rokov
sa tu pokúšal žiť, ale nedokázal to. Pocity nevoľnosti z ľudskej faloše
a skryté zákopy, pekne načechrané, aby si si myslel, že ideš po pevnom
chodníčku, boli také presvedčivé, že on chtiac-nechtiac musel začať žiť
ako v divočine. Pripravený na útok, hoci dovtedy veril v dobro, veril v
ľudí, ale sklamal sa, už toľkokrát. Toľkokrát. Že opäť veriť, by bolo
infantilnejšie ako si myslieť, že po zjedení jablkového semiačka,
vyrastie v tebe celý strom. Toto mu raz povedal jeho brat - neboli v
kontakte - vlastne nikto nebol s Kentom v kontakte. Odišiel zo dňa na
deň, nedal nikomu o sebe žiadnu správu. Zmizol bez všetkého aj to, že sa
dokázal uchytiť bez ničoho, iba s tým, čo mal na sebe a najmä v sebe -
lebo iba to je skutočná hodnota ho robilo jedinečným. Neuvedomoval si
to. Musel to vtedy tak urobit a ostatné sa vyvŕbilo samo. Hnus, ktorý
cítil voči spoločnosti, bol taký silný, že v každom človeku videl
intrigána. Možno za to z časti mohla jeho posledná profesia, kde
pracoval iba so ženami - videl tie intrigy, nízke podkopy - rozmýšľal,
či sú všetky ženy, také povrchné, hlúpe a stále riešiace banality.
Zatiaľ, čo v jeho hlave sa útržky myšlienok, často obhorených ako mapy
pokladov starých kapitánov, prelínali kolovali a zvíjali. Poletovali ako
loptičky v keno desať - jeho mozog bol sklenená hubica, ktorá do seba
ťahala vzduch a úplnou náhodou nasávala jednotlivé obrazy, myšlienky,
spomienky a všetko v dokonalom chaose. Teda aspoň Kent mal predstavu o
dokonalom chaose takúto, ako jeho hlava ako prelínanie sa všetkého a
vlastne ničoho určitého v jeho hlave. Ďobajúce, ako mladé kuriatko do
škrupiny, tak veľmi túžiace sa narodit, taký silný je život a vtedy bola
aj jeho povinnosť odísť. V tomto zhluku úvah sa niekedy nemohol vyhnúť
zakopnutiu a pádu, pričom každý jeden pád ho utvrdzoval v tom, aby sa
začal aj v tomto prostredí pochybovat ako v horách. Možno mu to pošepkal
jeho starký a možno mu to šepkal už odvtedy kedy zomrel, vlastne zabil
sa - pri výstupe na jeden skalný výbežok sa pod nim odvalila skala a on
padol do rokliny asi stometrovej. Kent poznal to miesto, poznal starkého
zvyky a vedel, že v tom celom príbehu, niečo nebolo v poriadku. Neveril,
že jeho starký by urobil takú osudovú chybu a už vtedy, začal
podozrievať ostatných bradatých horárov z nejakého nekalého činu. Vedel,
že skončili prázdniny v horách, ale to ho až tak netrápilo, vedel že
skončili jeho rozhovory so starkým v tieni starého orechu za horárňou,
kedy pil studenú limonádu, starký niečo hovoril a on sa cítil
neohrozený, pripravený na všetko a nič nemohlo otriasť jeho pokojom. A
zrazu zo dňa na deň prišiel o všetko, o celé detstvo. Jasne si spomínal
na deň pohrebu, na tiché rozhovory horárov a ich tajné pohľady, každý
jeden mu podal ruku, ako dospelému a povedal, ako ich to mrzí :,,Bol to
najlepší horár, aký sa narodil". Každý zamrmlal túto formulku, ale nikto
jej neveril, iba Kent vedel, že to je pravda hoci si ju tí darebáci ani
neuvedomujú. Ešte vtedy si zaumienil, že to vyšetrí, že tam pôjde sám,
ale nemal ako bol malý, nemal možnosti a rodičia ho nepočúvali, keď
kričal ako tam potrebuje ísť. ,,Stále si niečo vymyslíš" bola ich
odpoveď. Raz si tajne vypočul ich rozhovor, keď si mysleli, že ich nikto
nepočúva, otec tam matke vyčítal ako ho radšej mali cez prázdniny dávať
do tábora. ,,Tam by aspoň nebol stále pri zbrani a nevedel s ňou
narábať! Nie je normálne, že malé dieťa je v styku so zbraňou". hovoril
otec, zatiaľ, čo matka mlčala a ticho svedčila.,, Čo už, on z toho
vyrastie. Uvidíš, je malý prídu iné veci, okolnosti, nový ľudia, niekto
kto ho opäť začne formovať" povedala matka, tým bol rozhovor uzavretí.
Vedel, že ho nikto nikdy nevezme na to miesto, kde sa to údajne stalo. A
vedel, že jediný, kto ho skutočne bral ako dospelého a rešpektoval bol
práve jeho starký. Dokonca, o tom sa, ale dozvedel až neskôr starký
trval na tom, aby keď vyrastie, prebral jeho horáreň. Začal na tom
pracovať ešte kým žil, chodil a vybavoval všetky veci. Bol si istý tým,
že z Kenta bude správny človek, človek, ktorý sa postará o slabších - on
tomu veril, ale trvalo ďalších dvadsať rokov, kým sa tak skutočne stalo
a vyplnila sa predpoveď, že on sa raz tak či tak bez ohľadu na to kde ho
rodičia budú tlačiť, dostane tam kde ho osud sám doslova kolenačky
dovedie. Aj teraz si spomenul na starkého ako ho videl v rakve ticho
ležať, naproti všetky jeho spomienkam, kedy starký nikdy nebol ticho.
Každú voľnú minútu zaplňoval skúsenosťami, myšlienkami a názormi a malý
Kent mal takú neskutočnú chuť začať triasť rakvou a kričať Starký povedz
niečo. ,,Starký, povedz niečo" zopakoval to sám pre seba a vrátil sa do
prítomnosti do prítomnosti, kde všetko bolo zložité a nič jasné ako rána
vysoko v horách a nič sa nevyrovnalo tomu pocitu, ako si vzadu za
horárňou v studničke osviežiť tvár. Napiť sa tak studenej vody, že z
nej, až tŕpli ruky. Bol čas ísť do mesta, toho mesta špiny a smogu,
výkopov, kanálov, kuriev a krvou podliatych oči, do mesta, kde
nebezpečenstvo číhalo za každou lampou a svetlo, jediné svetlo, ktorému
sa dalo veriť, bolo svetlo tvojich vlastných myšlienok a predsavzatí.
Vyšiel von z prenajatého bytu, pozrel sa po chodbe, všetko jedním
pohľadom prečítal, ako číta slepec braillovo písmo. Videl všetko.
Pospájal si súvislosti a z nejakého dôvodu vedel, že bude musieť zmeniť
byt, už to tam začínalo byť nebezpečné. To všetko mu povedal jeden
pohľad na chodbe. Preto sa rozhodol ísť si nájsť nový hotel, pokiaľ
možno bližšie k policajnej stanici z nejakého dôvodu chcel vedieť, čo sa
deje u ringláčov. Nevedel ani prečo, vedel iba, že to je tak správne.
Vyšiel do ulice vchodové dvere sa za ním s hrmotom zabuchli, nad mestom
vysel čierny opar, veštiaci búrku a ďalšie bezduché telá. Z diaľky bolo
počuť hrmot vypúšťajúcej pary a celý ten moment mu pripomenul
futuristickú budúcnosť tohto mesta, už teraz zmietajúceho sa v posmrtnom
kŕči. Vyhrnul si golier kabáta ku krku a vystúpil do ulice, pričom verne
ako pes ho nasledoval iba dym, ktorý tak labužnícky vychutnával.


Poznámky k tomuto příspěvku
žaža (Stálý) - 12.1. >
Body: 5
Doporučil 
<reagovat 
mystikus (Stálý) - 13.1. > tohle je slovenština? něco ve slovech? něco se slovy? ale ne
Body: 1
<reagovat 
 IAN HEROICKY (Stálý) - 13.1. > mystikus> Ucim sa od Teba. Poviem to otvorene si moj vzor uz niekolko rokov sa pokusam priblizit k tvojej citanosti avsak marne. Bohuzial si lepsi.
A este nieco s Liptakom nevyjebes nemas kapacity. K celej veci sa uz nemam potrebu vyjadrovat. Ahoj
<reagovat 
 mystikus (Stálý) - 13.1. > IAN HEROICKY> zdar labužníku, neučíš a jsi lepší domácí závislák na kaviaru...
<reagovat 
  Zrušit obrázky    Zrušit větvení  

Přidat vlastní poznámku a hodnocení k příspěvku
<jméno   e-mail>

Kontrolní otázka proti SPAMu: Kolik je tři + deset ? 

  
  Napsat autorovi: IAN HEROICKY (Stálý)  
 
 
Zpátky   
1 (2)
 

 


Copyright © 1999-2003 WEB2U.cz, Doslovné ani částečně upravené přebírání příspěvků a informací z tohoto serveru není povoleno bez předchozího písemného svolení vydavatele.

Design by Váš WEB

Addictive Zone Orbital Defender Game
free web hit counter