Provozované WEBy:   Totem.cz |  Čítárny |  Český film |  Seaplanet |  Humor/Hry/Flash |  Flash CHAT    Chcete svůj WEB? Napište nám 
Zpět na úvodní stranuISSN 1214-3529
Středa 23.9.
Berta
Zde se můžeš přihlásit jméno:
heslo:
nové 

 Všechny rubriky 
  Próza
 > Próza
 > Povídky
 > Fejetony
 > Úvahy
 > Pohádky
 > Životní příběhy
 > Cestopisy, reportáže
 
    

   
 
 Napsat do fóra o>
   
  

Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků.
Vidly z kolekce Čvarga
Autor: Klerik z atmosfery (Stálý) - publikováno 14.9. (19:16:20)

Nikdy nie je dobre, keď počúvame takých starcov, ktorým zlomyseľnosť a zvrátenosť napĺňajú posledné, ale dlhé dni vyziabnuteho života. Ondrej to však nevedel, a hoci ho niekedy ovanulo chladom, ba i zimomriavky mu posiali telo pri pohľade na vycivené postavy starcov, predsa, ach sa náš Ondriško čoraz častejšie uťahuje so starým Sepkom do maštale, kde erdžanie koní, bučanie kráv a bľakot oviec má prehlušiť ich dohováranie sa! Nevieme zatiaľ, o čom sa tí dvaja v maštali zhovárajú, ale je isté, že Ondrej zakaždým, keď sa vytiahne spopod vrát na cestu, čo deň mrzutejšie vyzerá na chalupu svojho nevlastného a mladšieho brata Šima.

Minule bol Ondrej v krčme. Vošiel, ani dvere za sebou nezavrel a hneď sa pobral k pultu. Rozkročmo, s klobúkom do čela vypil na dúšok deci slivovice, a keď ten istý pohár obrátil do seba ešte dva razy, zrúkol na vyjaveného krčmára.

- Ej, veď ja mu ešte ukážem!

-Čože? Čo si to, Ondriško?! - zašveholil krčmár, no odpoveď nedostal, len sa nechápavo pozeral na Ondrejov vzďaľujúci sa a široký chrbát. V pomykove, keď buchli dvere, popletený predchádzajúcim výjavom, takmer bezdôvodne ulapil v prázdnej krčme veľký krčmárkin prst, tak silno až vykríkla.

Minule zase videli Ondreja na záhumní zatínať päste a hroziť nimi nevedno kam, no medziiným, pre zmilovanie, aj k oblohe nebeskej, akoby sa hrozil samotnému Bohu. Starenky, už bez nepotrebnej spodnej bielizne, medziiným aj nohavičiek, sa po tejto vete svorne prekrižovali. Ondrej vraj potom, či už zo srdu alebo pod ťarchov pästí, poklesol k zemi a tam na hodnú chvílu zmeravel. Je možné, jeho náture to neodporuje, že v zlosti hrýzol matičku zem.

Nuž ale prišla žatva a všetko ostatné sa oddialilo. To je veru známa vec, že každá poriadna práca a medzi ňou aj tá na poli, oddaľuje rodinné, či medziľudské problémy. A tak náš Ondrej zvesil spod šindľovej strechy sypárne kosisko vhodne upravené na kosenie obilia, ktoré v našom kraji nevolajú inakšie ako hrabky-je to vlastne kosisko s menším dreveným zábradlím-nakoval kosu a hybaj ti ho tam na Hliniská. Pri robote žiaden dobrý sedliak toho veľa nenarozpráva a rovnako aj Ondrej, kým neskosil falat jarcu, kým ho nepohrbčil, nepoviazal so ženou Evou do snopkov žitnými povrieslami-v našom kraji hovoria povrieslami-kým snopy nenaukladal do krížov a kríže nezviezol do záčina v humne, povedal najviac zo tri-štyri vety, aj to krátke, a zo desať ráz zahrešil. Trvalo to skoro celý týždeň. V sobotu ráno, miesto toho, aby sa radoval, že jarec je v humne a unikol s ním pred dažďom, ktorý sa už-už začal osieva, miesto toho, aby sa chrbtom oprel o roh domu, skrútil si cigaretu alebo hrdým zrakom spočinul na plných ženiných lýtkach, začal Ondrej opäť zúriť. Žily mu navreli na krku také, že jeho Eva sa ich zľakla ako hadov. Nevyčkával dlho nad haluškami s bryndzou, vybehol von. Skok čo aký je dlhý, predsa má svoj koniec. Náš Ondriško, čo ako prudko vyrazil, predsa sa zastavil. Starého Sepka stretol pred chalupou.

- No, synak, čo si mi prišiel...? - spýtal sa starý a poškrabal si fúzy pod nosom práve na tom mieste, kde boli najviacej sfarbené nikotínom.

- Huh, nuž čo! - odvrkol Ondrej a zatancoval zrakom popod nohy. - Pravdu ste mali už som sa rozhodol...

A hneď sa aj zvrtol, a tak ako prišiel, bez pozdravu sa aj pobral preč.

- Neskrútime si? - spýtal sa starý.

- Nie teeraz nie ... Idem!

- Ako myslíš?! Ale kým žiješ, nikdy nie je neskoro...

Pred domom nevlastného brata sa dlhú chvíľu obšmietal. Obzeral akoby strechu, či nepreteká, dvierkami na pivnici pokýval a započúval sa do škripotu pántov, ba aj zo dve skaly odhodil zo siene. Napokon si vyšúchal bagandže na čečine pred schodmi a vyššie, už na schodoch, neobyšiel ani koberček a vyhladil si na ňom dočista podošvy.

Vošiel do pitvora.

Cez sklenenú časť kuchynských dverí uvidel Šima, nuž zaklopal a otvoril.

- Dobrý deň! - povedal Ondrej.

- Vitaj! - odvetil Šimo, ale chladne. Ani spoza stola nevstal, len hlavu podvihol. Okúňavo pozreli obaja na seba.

- Sadni si, - ponúkol ho Šimo.

- Ženu máš kde? - spýtal sa Ondrej, keď si sadal.

- Prasaťom dáva, - povedal Šimo, - lístia im šla hodiť, aby sa nezazobili... A ty?

- Vieš, Šimko, prišiel som... - začal v rozpakoch, ale hneď sa osmelil. - Ak sa nemýlim, - pokračoval - bude zajtra práve pol roka, čo sme pochovali otca, nech im je zem ľahká... Vieš, že nám chceli majetok podeliť na polovice...

- Hmm! - zamručí Šimo, na chvíľu zodvihne hlavu, okálmi blysne na Ondreja, ale ani na okamih neprestane vyškrabávať zo škáry na stole špinu.

- Tak ako vravím, - pokračuje ondrej, - nebohý otec chceli, aby sme si podelili majetok napoly... Nuž a včera večer, keď sa kravy vracali z paše, všimol som si tvoju Rysuľu... pozerám a vidím, eh veď tá je teľná...

- No a? - ozve sa Šimo.

- Ako to no a? Nerozumieš? Ty si si zobral teľnú kravu, dostal si teda z majetku o teľa viac... Nie je tak?

- Tak je! A čo by si chcel?

- Čo by som chcel, čo by som chcel...

- Ty si si vyberal prvý, keď sme sa delili, mohol si si vybrať Rysuľu... Nie je tak?

- Hej, hej, ale vtedy som nevedel, že je teľná...

- Há, myslel si si, že je nabehaná tá tvoja krava... Aj potom by si bol prišiel?

- To je druhá vec, - vzprieči sa Ondrej. - Veci sa však majú inak a ja si myslím, že polovička teľaťa by mala byť moja!

- A to veru nikdy! - skríkne Šimo a buchne päsťou do stola. - Nikdy, rozumel si!

- Uvidíme! - zrúkne Onrej, buchne dvermi a už ho niet. Šimo chce za ním ešte aj volačo zakričať, ale hnev mu zasekne slová v hrdle. Dočká sa iba svojej ženy July.

- Čože chcel Ondrejko? - spýta sa žena posmešne.

- Polovičku teľaťa! - odvrkne Šimo.

- Teľaťa? A akéhože?

- Akého, akého...! Toho čo nosí Rysuľa v bruchu!

- Panebože! - zhíkne Jula a od prekvapenia div nespadne z nôh. - Joj, ten olamenik, paskuda, zbojník, - zarapoce, keď sa spamätá, - aj gate by ti zobral, aby ho porazilo tam , kde je!

- Nekľaj! - napomenie ju Šimo.

- Ty! Ty, ty ... si dáš aj spred úst odtrhnúť!!!

- Povedal som mu svoje, neboj sa, - povie už srdito Šimo.

- To ho tá jeho rafika nahuckala, aby ju...- zháči sa, lobo Šimo prudko vstane. - Kdeže ideš?

- Idem! - povie Šimo, zoberie klobúk z poličky a vyjde. V krčme je čo nevidieť. Pred ňou zastalo niekoľko furmanských povozov, tak je vo vnútri ako v úli. Ale keď vojde Šimo, všetci aspoň na chvíľu stíchnu. V tej pauze sa obzrú k dverám, lebo ten chlapisko ich celé zastal. Odzdravia mu, stiahnu pupky, vypnú prsia, aby vyzerali smelší. Nejedného by však vyniesli, keby sa Šimo zo dva razy zahnal.

Pohár je plný skôr, ako dôjde k pultu. Ťukne o sklo vypije. Krčmár prestane utierať fľašu a opäť mu naleje. Potom, šplechnúc pohárom vo vedierku, šepne Šimovi.

- Čože, pohnevali ste sa? - a ukáže do kúta. Iba teray sa tam Šimo pozrie a uvidí v rohu, chrbtom k nemu, sedieť za stolom Ondreja.

Krčmárovi sa roztrasie fľaša v ruke, div nepreleje.

- Žičíš mi, beťár! - povie Šimo.

- No, tebe hej, - povie už smelšie.

- Napíš si to, - zamrmle Šimo, opakom ruky si utrie ústa a tou istou rukou pozdraví pri odchode. Kráča k dverám pomaly, ani raz sa neobzrie. A hneď, ako prekročí prah, vrava zosilnie. Chlapi zhŕknu klavy a to, čo teraz vravia, určite bude o Šimovi a Ondrejovi. Dobre vedia, že keď nie je so Šimom reč, treba sa mu radšej vyhnúť. Nedávno ho v tejto istej miestnosti nahnevali, tak ich zo šiestich pripučil stolom o stenu a vyobšíval bičiskom hlava-nehlava. Potom ani nemukli.

Krčmár zoberie Šimov pohár, opláchne ho vo vode a vyutieraplátennou servítkou do sucha. Vtedy už stojí pred ním Ondrej.

- Koľko vypil? - spýta sa potichu.

- Veľa nie, len zo dva deci, - povie krčmár.

- Vravel ti voľačo? - opáči.

- Nič, iba pil. Ale... zdalo sa mi, čosi mu neštimovalo...

- Hm! Eh! Uvidíme! - zamračí sa Ondrej, ale na predchádzajúce miesto si už nesadne. Zaváha, či sa pristaviť pri hlúčiku chlapov, ktorí si už začali nôtiť pesničku, lebo Gábor Mrava predal kone a teraz s ostatnými i s kupcom pije oldomáš, ale rozhodne sa nezostať. Pár krokov od krčmy stretne ešte Gáborovu ženu.

- Gábor je tam? - spýta sa ho Zuza.

- Hej!

- Sám?

- Nie!

- Idem reku... - zháči sa žena.

- Choď, už si pospevujú.

- Ajajáj! - vzdychne Zuza, napraví si šatku na hlave a prejde popri ňom. On zamieri k domu. Ešte si pomyslí o Zuze, ej, frajerka to bola dobrá, ktovie, aká je z nej žena! Prsia jej povädli...

Noci sú v septembri chladnejšie. Ráno zase východ slnka neuvidíš tak ľahko, kryje ho hmla. Opar býva hustý, a ak skorej zazvonia v susednej dedine, počuješ aj to. V lete sa také voľačo nestáva každý deň. A poobede vyjdú na pažiť po mládzi hŕstky chlapcov, púšťajú papierových šarkanovna motúzkoch. Podvečer zase sa dvíhajú na krídla vykŕmené domáce husy a trhajú drôty elektrického vedenia. Čoskoro zídu z hôľ aj ovce. Ich zvonce naplnia vzduch predtuchou zimy.

Raz pretiahne Ondrej večeru až do desiatej. Eva si už pred polhodinou ľahla a on si ešte upíja z hriateho. Lyžičkou črpká pálenku z kastróla do pohárika, a keď je plný, pridá aj dve-tri škvarky. Nestačí vypiť všetko, lebo vstane. Zo šuplíka vytiahne dlhý nôž a vopchá si ho za sáru čižmy. Hneď siahne za lampášom, zapáli ho a oheň stiahne. Ledva bliká. Zhasí za sebou, primkne a vyjde do noci.

Šimov dvor a maštale sú neďaleko. Chlad strasie Ondreja, keď otvára zadné vráta, ale spozornie až vtedy, keď zbaluší prasce v chlievoch. Zakrochkajú nervózne, jedno začne lúpať zubami drevené plánky pod sebou. Musí ho udrieť tiestom.

Vo veľkej záprave sú dve kravky, v menšej teliatko. Keď posvieti naň lampášom, zavrtí chvostíkom. Zavesí lampáš na klinec a vytiehne spoza sáry nôž. Podíde k teliatku, najprv ho pohladi dlaňou po chrbte a potom mu stisne papuľu. Pritlačí hlávku k stehnu a druhou rukou podreže hrdlo. Teliatko zavirgá nohami, celé sa strasie, ale ani nemukne. Len zachrčí cez prerezaný gágor, a keď ho Ondrejova ruka pustí, vystrie sa na bastržaj.

Netrvá to dlho a už je teliatko rozpoltené. Ondrej sa vystrie nad ním a len vtedy zbadá, že je celý zakrvavený. Ruky, nohavice, ale hlavne nôž. Ani ho neutrie do slamy či sena, len si ho opäť pichne za sáru, a keď už chce jednu polovičku nebožiatka zodvihnúť a prehodiť si ju cez plece, vtedy sa dvere na maštali otvoria a zastane v nich Šimo.

- Tu si? - spýta sa Šimo mierne.

- Vidíš! - odvrkne Ondrej.

- Čakal som ťa!

- Prišiel som si iba vziať, čo je moje...

- Ako si vedel? Iba včera sa uliahlo...

- Vedel som! Aj starý Sepko mi to potvrdil...

- Sepko? - zadiví sa Šimo.

- Tak!

- A čo keď odtiaľto neodídeš?

- Odídem!

Šimo sa zasmeje a pokročí. Spoza chrbta vytiahne pomaly päsť, ale vtedy sa Ondrej vymrští z prikrčenia a vovalí Šimovi celý nôž do hrudi.

- Eh, ty...- zastone Šimo a oprie sa širokým chrbtom o trám dverí. Nôž trčí z Ondrejovej ruky, kvapká z necho krv. Ale skôr, ako môže druhý raz bodnúť, uchopí Šimo vidly, bodne Ondreja do brucha, napichne ho hlboko a zodvihne až k povale. Nevydrží však dlho, jeho ruky sa roztrasú, krv z hrude mu strieka, sily ubúdajú. Keď sa mu podlomia kolená, zrúti sa na zem a jeho brat Ondrej naňho. Ležia tak vedľa seba rozpoltené teliatko a dvaja nehybní bratia. Nájde ich až ráno Šimova žena Jula. Zaborí ruky do tej usadnutej krvi, pomaže si ňou tvár i vlasy a horekujúc vybehne na priedomie. Zhŕknu sa ľudia a zmĺknu, lebo nikomu už niet pomoci. Ani Jule, ktorá zavčasu zbláznela, ba ani Ondrejovej žene Eve, ktorú našli obesenú v prítmí pivnice.

Len starý Sepko jediný sa usmieva, keď počuje zvesť o všetkom. Trasľavými prstami si prehrabáva riedku briatku a jeho radosť je taká, že premôže chabý organizmus. Sepko padne, pyskmi sa zahryzne do prachu cesty, a tak aj stuhne.

Teliatko, jedine teliatko nezakopali. Zjedli ho dedinčania na najväčšom kare, aký ani starci nepamätali.

Nuž ale to nie je ešte celý príbeh. Je už dávno známe, že ak začne voľakde galiba, potom nemá veru konca-kraja. A tak sa stalo aj v tomto prípade.

Spomínaní Malachovci, ako vieme, nestačili po sebe zanechať nijakých potomkov, tak rýchlo sa vykántrili. Ale v tomto prípade je to možno aj dobre, lebo následky roztržky dvoch bratov by boli bývali ešte tragickejšie.

Po bratoch Malachovcoch však zostal akýsi majetok. Najbližší príbuzdní si pobrali, čo sa im hodilo do krámu, a drobnejšiu pozostalosť rozpredali. Medziiným aj vidly, na ktoré napichol Šimo Malach svojho brata. Kúpil si ich vyšný sused Matej Kľavý za dvadsať korún. Na tom by, pravdaže nebolo nič zvláštneho, keby...

Matej položil vidly do dvora, vlastne ich oprel o vráta. Tam trčali až do zimy. Hneď ako napadol prvý pevnejší a trvalejší sneh, vytiahol Matej spopod pajty sane, zapriahol do nich voly a chystal sa voziť hnoj na role.

Mráziky boli také silné, že hnoj stvrdol. Musel ho Matej rozkopávať čakanom a len tak sa dal hodiť na sane, v našich krajoch im vravia aj vlačuhy. Len teraz si spomenul na vidly, ktoré kúpil za dvadsať korún a ktore stáli doteraz bez úžitku. Vytiahol ich teda, vyskúšal a bol spokojný. Hádzalo sa mu s nimi jedna radosť, ani sa nenazdal a už boli sane plné.

Odviezol raz, druhý i tretí a vtedy ho nahneval vôl. Nestál na mieste, podchvíľou poťahoval, a keď ho Matej prudšie okríkol, tak skrútil jarmom, že zlomil oje. Vtedy akoby do Mateja čert vstúpil. Nestávalo sa mu to často, že by sa až tak rozzúril. Srd mu zatemnil mozog a v tom ošiali ako hej, ako nie prebodol vidlami nespokojného vola. Keby ho bol pichol raz, možno by sa bol vôl z rany vystrábil, ale Mateja zlosť nepopustila ani vtedy, keď už vôl chrčal na zemi a prudko kopal okolo seba nohami.

Len pichal a pichal, akoby sa bol pominul. Už mu aj črevá vypustil a ešte stále pichal. A vtedy sa naďabila Matejova žena Ružena. Keď videla, čo Matej stvára, div nevyskočila z kože, tak začala lamentovať.

- Ty somár sprostý, ty, ty, ty brucháč nenažratý, kujon, ťulpas, všivák! Zdivel si, či čo? - vykrikovala Ružena. - To by ti tak bolo, kántriť vola, ktorého som ti vyženila...

Ale Matej nič, akoby nepočul, a Ruženu to tak doštvalo, že mu začala brániť.

- Zmizni suka! - vyprskol Matej.

- Čo? Čo si mi to ...? - koktala Ružena, lebo tak ju Matej za života neoslovil.

- Zmizni striga! - odvrkol Matej.

- A to už nie! - spamätala sa Ružena. - Ja si svojho vola skántriť nedám!

Vrhla sa na Mateja tak prudko - div že ho neprevalila...! A Matejovi nebolo treba viacej. Rozohnal sa, odstrčil ju od seba a pichol vidlami aj ju do brucha. Hneď si kvokla od bolesti, zuby jej zacvakli a večer aj zomrela.

Darmo plakal Matej, neskoro sa spamätal. Zalamoval rukami nad vystretou Ruženou, ale tá len civela nemou tvárou k povale. A keď prišli prvé ženičky zaspievať nebohej, utiahol sa Matej so žiaľom v srdci do kuchyne.

Nebohá Ruženka však mala troch bratov. O jej nešťastí sa dozvedeli iba večer, keď sa vrátili z roboty. Obliekli sa do čierneho a vybrali sa pozrieť chuderku.

Nevstúpili však hneď do chalupy. Zastali pred ňou a najmladší z nich skočil do dvora a doniesol vidly, od rán ktorých pošla Ruženka na druhý svet. Ale len čo ulapil tie vidly do mozoľnatých dlaní, aj jeho celého zalial srd. Ostatní dvaja bratia sa nestačili ani obzrieť a najmladší už bol v chalupe. A pokiaľ dobehli za ním, ležal už Matej skrvavený na dlažke s očami stĺpkom.

Ženičky, čo spievali vedľa Ruženky, tiež akoby skameneli. Slova nepreriekli, kým Matej nedodýchal, a vtedy jedna z nich vykríkla:

- Ľudia boži, takéto nešťastie!

- To všetko tie vidly, - zajačala iná a ukázala na vražednú zbraň v rukách najmladšieho Ruženkinho brata.

- Vidly, hej vidly! Vidly, vidly, vidly, - pridávali sa aj ostatní a len odrazu vytrhli chlapovi z rúk nástroj a začali ho nivočiť. Srdu a zlosti v nich bolo toľko, že čoskoro lietali z rukoviatky triesky a samotné vidly boli pooblamované a dochrámané na nepoznanie.

Len potom sa všetci zarazili a spamätali. Mlčky zodvihli z podlahy Mateja a položili ho na stôl k Ruženke. Ešte mu tiekla krv, lebo nestačila zaschnúť, a už sa zase ozvala z úst stareniek tichá a smutná pieseň. Pridali sa k nej aj traja bratia.

Potom, keď pochovali Ruženku aj Mateja, roznieslo sa po kraji, že tie vidly boli diablovým nástrojom. Keby sme ich neboli zničili, blahorečili si dotyční ľudia, boli by sme sa nimi dodnes všetci vyhubili.

Dnes sú vraj zvyšky tých vidiel na dne prehlhokej priepasti, v ktorej občas nevraživo klokoce voda. Tá sa však môže hnevať, je hlboko, nikto z nej sa nenapije, a tak nikomu nemôže ani ublížiť.

Aké šťastie asi oblieva všetkých, keď si večer po dvojiciach líhajú do postelí?!

 

FINIS

 

 



Poznámky k tomuto příspěvku
Zeanddrich E. (Stálý) - 19.9. >
.. .


Doporučil 
<reagovat 
Zeanddrich E. (Stálý) - 19.9. >

Typický příklad toho, jak ..manželky dokáží z jiskřičky udělat
oheň, co se pak jen ..těžko hasí v testosteronových manželech, ..., td.

(( ...)).
<reagovat 
Zeanddrich E. (Stálý) - 19.9. >

(Kdo si dá čas a přečte,
nebude ..banovat, myslím :))


Body: 5
<reagovat 
Čtenář - 20.9. > Krvavý slovenský venkov? Nebylo by lepší dřív než vidle nebo nůž použít lidské slovo?? -A je to tam u vás pořád tak?
<reagovat 
Čtenář - 21.9. > Divoký východ
<reagovat 
Čtenář - 21.9. > Divoký východ
<reagovat 
Čtenář - 21.9. > Divoký východ
<reagovat 
Čtenář - 21.9. > A k takové profi věci se tu redaktor také nevyjádří? To je smutné
<reagovat 
  Zrušit obrázky    Zrušit větvení  

Přidat vlastní poznámku a hodnocení k příspěvku
<jméno   e-mail>

Kontrolní otázka proti SPAMu: Kolik je čtyři + pět ? 

  
  Napsat autorovi (Stálý)  
 

 


Copyright © 1999-2003 WEB2U.cz, Doslovné ani částečně upravené přebírání příspěvků a informací z tohoto serveru není povoleno bez předchozího písemného svolení vydavatele.

Design by Váš WEB

Addictive Zone Orbital Defender Game
free web hit counter