maxima gali (Občasný) - 27.6.2005 > Mne sa to páči, ako poviedka, najprv som si myslela, že sa jedná o výpoveď ťažko chorého, potom sa do toho prekvapivo zamotal aj dej, ale bol iba súčasťou výpovede.
Trochu na tom, čo napísal Emmet_RAY bude, ale skôr ako varovanie, že do dlhej prózy, ako je román, treba ubrať na obrazoch, tu to nevadí.
Práve teraz sa mi stalo, že som čítala poviedky od autorky, ktorá je skôr poetkou. Najprv ma fascinovalo, ako básnicky ich napísala (úžasné obrazy, úžasné pohľady), potom som z toho bola prejedená, takže dlho po nej nesiahnem - pri kudrlinkách je dĺžka veľmi dôležitá - málo čitateľov, poéziou ladených, sa nepreje, ale ostatní áno.
Myslím, že ešte stále experimentuješ, než sa pustíš do väčšieho diela - stále mám pocit, že ťa ťahajú romány a asi máš už aj rozpracovaných niekoľko dejových línií, len sa cibríš v štylizácii, aby to prežilo. Čiže tu trošičku ubrať (nedaj na mňa, rob, ako cítiš, fakt, naozaj, cit na prvom mieste v umení), ani nie tak v štýle, iba trošku menej odstatvcov pred dejovou a za dejovou líniou - až to bude román. Bežne sa autori zvyknú v románoch vykekešiť tým štýlom, že jednu, dve časti obetujú na svoje srdcové rozplynutie a ostatné nechajú plynúť v strohom tempe, napríklad. Ale ty kekeš po svojom, máš na to :). To je už o tom, že si to môžeš dovoliť :))).
